Mnohí si však takúto službu nedokážu vybaviť sami.
To, čo ma najviac štve na sexuálnej asistencii, na organizácii, ktorá ju v roku 2015 doviedla do Českej republiky, je, že neurobili nič, aby vznikol legislatívny rámec. Zodpovednosť sa posúva na rodičov a na sociálnych pracovníkov, a to mi vôbec nepripadá bezpečné ani férové. V odbornej literatúre rozoznávame sexuálnu asistenciu pasívnu a aktívnu.
Čo to znamená?
Pasívna je o tom, keď chcú súložiť dvaja ľudia s fyzickým hendikepom, ale nie sú fyzicky schopní, tak sexuálna asistencia môže dopomôcť s kopulačnými pohybmi. Alebo napríklad pri nasadení masturbačnej pomôcky, či pri pri prvom pohlavnom styku dvoch ľudí s mentálnym postihnutím. Tam, kde zlyhajú všetky nástroje sexuálnych dôverníkov, keď nevie poradiť ani sexuológ, tak môže nastúpiť sexuálny asistent, ktorý môže byť pri nahote a uspokojovaní sexuálnych potrieb človeka, ale nie je objektom. Zatiaľ čo aktívna asistencia je vlastne bezbariérová prostitúcia.
To neznie veľmi lichotivo...
Faktom je, že väčšina žien, ktoré robia sexuálne asistentky, sú ženy zo sexbiznisu, ktoré si urobili kurz, zoznámili sa so všetkými druhmi postihnutia a pustili sa do práce. Na rozdiel od sociálnych pracovníkov a sexuálnych dôverníkov, pri sexuálnej asistencii neexistuje žiadna kontrola kvality, kontrola vzdelania, nemáme ani možnosť dovolať sa systémového riešenia. Zhrniem to – u ľudí s fyzickým postihnutím mi to vo forme bezbariérovej prostitúcie pripadá ako dobrá služba, ale u ľudí s mentálnym postihnutím odporúčam veľkú opatrnosť. Niekedy môže sexuálna asistencia narobiť viac škody ako osohu.
