Hlas v múzeu
Náš hostiteľ si odrazu na niečo spomenie: „Pán Abrhám mal v Moravskom Lieskovom rodinných priateľov, chodieval sem vždy, keď sa dialo niečo významné, čo súviselo s jeho koreňmi.“ Z police vyberie brožúru, listuje v nej a potom ukáže na čiernobielu fotografiu z 29. apríla 1984. Prstom ďobne na postavičku v tmavých okuliaroch: „To je pán Abrhám, tu ukladali urnu jeho tety, pani Holéczyovej do hrobu,“ ozrejmí nám. „Keď odchádzal do Prahy, nestihli sme mu dať kroniku, aby sa do nej podpísal, takže autogram dal až o tri roky neskôr, pri svojej druhej návšteve.“
O tri roky neskôr navštívil Josef Abrhám kraj svojich predkov v júni. „V roku 2012 sme si pripomínali sté výročie úmrtia Jozefa Hollého, ktorý zomrel v novembri roku 1912. Vtedajší starosta, pán Ľubomír Miklánek, storočnicu úmrtia zorganizoval v predstihu v júni, keď počasie viac prialo takým vzácnym oslavám. Posviacku opravenej fary sme mali 10. júna a pán Abrhám k nám prišiel 16. júna, necelý týždeň po tom,“ objasňuje farár Maca.
Pri tejto príležitosti otváral starosta v miestnom múzeu novú expozíciu. Podarilo sa mu skontaktovať sa s pánom Abrhámom a nahovoriť ho, aby svoj hlas prepožičal pomocou audionahrávky elektronickému sprievodcovi po múzeu. „Aj tentoraz prišiel pán Abrhám o čosi skôr, predsa len pri ceste z Prahy zodpovedne počítal s časovou rezervou. Sivé Volvo zaparkoval za múzeom pri obecnej studni. Keď som videl značku auta, jeho oblečeného v ležérnom obleku, prešlo mi hlavou, že aj na tomto vidieť, že je typický džentlmen, ktorý nejazdí na predraženom SUV, ako sa s radosťou ukazujú niektoré celebrity. Pritom si bol vedomý toho, kto je a kam patrí. Mal som možnosť porozprávať sa s ním ešte pred začiatkom osláv. Spýtal som sa ho, aká bola cesta, on svojím kultivovaným, distingvovaným spôsobom odpovedal, že cesta bola dlhšia, lebo diaľnica sa opravuje, ale dalo sa to zvládnuť,“ opisuje stretnutie Peter Maca a na moment sa odmlčí.
Potom sa usmeje: „Nasledovalo otvorenie expozície a opäť sa k pánovi Abrhámovi zlietli miestne fanúšičky ako včely na med. V istých momentoch som ho aj ľutoval. Trpiteľsky znášal, že musí vystáť pozornosť ľudí, vôbec však na sebe nedal poznať, že ho to obťažuje. A možno ho to ani neobťažovalo,“ dodá zamyslene.
