Otto, už ste niekoľko dní doma, aká liečba bude teraz nasledovať?
Mám druhé štádium rakoviny, čo je vraj veľmi dobré. Tým, že mi pre istotu vzali až toľko centimetrov čreva a markery, ktoré robili na 32 odberoch z uzlín, vychádzali na nulu, viem, že rakovina v tejto chvíli nie je nikde inde rozlezená. Momentálne mi nenasadili ani chemoterapiu. Rádioterapiu nemôžem absolvovať kvôli srdcu. Musím chodiť na kontroly. Ešte nevydržím dlho sedieť, lebo rana ma stále bolí, ale hojí sa pekne. Povedali mi, že musím dlho ležať, nesmiem nič robiť, nič zdvíhať... Ale kde, to nemôžu povedať Weiterovi! (smiech)
No práve – vy ste známy vorkoholik! Dokážete nerobiť nič?
Nie, to by ma zabilo! Na jedenásty deň po operácii som spieval na koncerte v Lučenci, ktorý som mal dohodnutý ešte pred operáciou. Nemohol som nechať ľudí čakať, nechcel som presúvať termín. Prepáčte, páni doktori, ale ja som na ten koncert išiel!
Chcete povedať, že lekári o tom, že idete na koncert, nevedeli?
Nevedeli! Teraz sa to dozvedia z vašich novín, keď to prezradíte!
A môžeme to prezradiť?
Ale áno, čo už teraz... Napokon, som s nimi v spojení a vedia, že som mimozemšťan! (smiech)
Začínam tomu veriť, lebo toto by normálny človek nezvládol!
Bolo to náročné, to priznávam. Cesta bola zlá, cítil som každé zrnko piesku pod kolesami auta. Mal som na bruchu pás, aby mi rana držala. Na pódiu som mal výnimočne barovú stoličku. Ľuďom v hľadisku som povedal, že som tesne po operácii, nešpecifikoval som, o čo konkrétne ide. Koncert dopadol super, na javisku bol s nami aj spevák a hudobník Peter Tokoš, lebo sme rátali s tým, že sa môže hocičo stať. Ľudia spievali s nami, bolo to fantastické, emotívne... Ale štyri pesničky pred koncom som drgol do Petry: „Spievaj!“ a utiekol som z javiska. Strašne ma to bolelo! Program pokračoval ďalej, ja som prišiel až na klaňačku. Bohužiaľ, už som nemohol ani rozprávať... Ľudia boli zlatí, paradoxne, začali tlieskať a chceli prídavok! (smiech)
