Podľa toho, čo vravíte, je ale celkom v pohode. Teda, s prihliadnutím na okolnosti...
Hlavne sa teší, že konečne je normálne vyučovanie. Čo sa týka choroby, tá je stabilizovaná, nepribúdajú ďalšie zápalové ložiská v mozgu. Martin má napadnuté centrum rovnováhy, tým pádom obmedzenú chôdzu. Preto s veľkou pokorou a s veľkým sústredením robí každý jeden krok. Chodí do Starého Mesta na angličtinu a keď sa večer vracia k autu, má veľký stres z toho, že nevidí pod seba.
Lebo tie dlaždice v centre Bratislavy bežne človek nevníma, ale pre ľudí so sklerózou multiplex alebo aj pre starých ľudí to môže byť nebezpečné. Odkedy sme sa v rodine stretli so sklerózou multiplex, úplne inak sa pozerám na „alkoholikov“ na ulici, lebo z desiatich akože alkoholikov môže byť deväť pacientov so sklerózou multiplex.
Ako sa udržuje v kondícii?
Snaží sa bicyklovať na stacionárnom bicykli. Cestné bicykle ideme predať, lebo nevieme, kde nás to hodí - ja som po výmene bedrového kĺbu tiež nie úplne v kondícii, hoci už štyri týždne po operácii som dokrúcala film. Kedysi sme hocikedy vybehli na hrádzu alebo do Bergu na bicykli, ale dnes si netrúfneme v tejto premávke. V úvodzovkách – smejem sa z cestičiek pre cyklistov. To je hanba tohto národa.
Berieme na ne fondy z Európskej únie a vyúčtujeme peniaze, pritom len vezmeme farbu a štetec a urobíme na ceste pre dve autá pásy pre bicykle. Nechápem, že to niekomu prešlo. Veď sa choďte pozrieť napríklad na bratislavskú Devínsku cestu – to je čo za cyklistický chodník?! Ale nebudem sa rozčuľovať... Takže späť k Maťovi – je v pohode.
Vaša rodina bola vždy veľmi súdržná a vzájomne sa podporujete. Manžel vám bol oporou aj pri tvorbe filmu. A čo dcéra Kristína?
Martin a Kristínka mi mimoriadne pomohli. Kristínka veľmi veľa v rámci komunikácie so zahraničím. Veď napríklad štyri a pol mesiaca sme čakali len na to, kým sa dostaneme do Viedenskej štátnej opery. Bol covid a na všetko sa dlho čakalo. Čo voľakedy išlo lusknutím prsta, tak počas covidu si mohla lúskať a nič si si nevylúskala. Martin mi pomáhal najmä s tým, čo by malo byť vo filme zo sveta opery.
Ako trávite svoj súkromný život? Čomu venujete svoj čas?
Pochopili sme, že práca je super, je dôležitá na živobytie, na to, aby si mohla snívať, aby si si mohla dopriať, ale najpodstatnejší je život v rodine. Lebo keď odídeš z práce, do pol roka na teba zabudnú. V súčasnosti možno aj za mesiac. Veľa sa zmenilo. Voľakedy dávali ľuďom pri odchode za odpracované roky aspoň poďakovanie, dostali ste hodinky, peniaze, pozornosť… Teraz nedostanete nič, a že vás vyhodili, vám pošlú esemeskou!
Ale vám sa také niečo hádam nestalo...
Nie, nie som nikde zamestnaná, ale, bohužiaľ, viem, že to takto funguje. Celý svoj pracovný život som na voľnej nohe. Koncom 80. rokov som bola pár rokov zamestnaná na trvalý pracovný pomer v Československej televízii. Odvtedy som sama za seba. Viem, aké to je nemať prácu, viem, aké to je mať veľa práce. Rovnako viem, aké je to povedať nie, a tiež, aké je to čakať, či ti niekto prácu ponúkne alebo neponúkne. Moja mama mala roky starosť, či budem mať prácu, ale ja som vždy mala zároveň aj firmu, ktorá robí eventy, firmu, ktorá robí koncerty, firmu, ktorá vydáva knižky, teraz hovoríme o mojom dokumentárnom filme... Jednoducho, vždy som mala niečo navyše okrem moderovania. Iné to už ani nebude.
