Týmto slovami priblížil to, ako sa na svahu cíti. Po chvíľke sa nadýchol a širšie opísal svoje pocity: „Predstavte si, že niekomu slepo dôverujete. Nerozmýšľate nad tým, čo sa môže stať. Na svahu slepo dôverujem zvuku. Len idete za zvukom, ktorý nesmie prestať. Podľa toho viete, čo je na svahu pred vami.“
Vďaka tomuto „systému“ sa Marek prepracoval k titulu majstra sveta, kde sa mu o zvuk starala navádzačka Majka Zaťovičová. Ich spolupráca trvá osem rokov a jeden o druhom hovoria len to najkrajšie.
Marek prišiel o zrak v deviatich rokoch po nešťastnej opekačke, počas ktorej vybuchla nádoba na sprej. Ako sa dokázal udržať pri lyžovaní aj s hendikepom, ktorý by väčšinu ľudí celkom odstavil? „Postaral sa to otec. Vedel, že sneh a lyže som ako rodák z Dolného Kubína miloval odmalička a vedel aj to, že ma musí nejako zamestnať. Sám začal pátrať, čo by som mohol robiť, a narazil na pána Cimbusa, ktorý bol navádzačom iného pretekára. Slovo dalo slovo a ja som odvtedy na lyžiach,“ spustil Marek, ktorý sa ako jeden z mála tešil v Pekingu na čínsku kuchyňu.
„Chutia mi najmä čínske polievky, také ostrokyslé. Určite ich ochutnám, ale určite tam bude aj medzinárodná kuchyňa, takže hladom neumrieme,“ dodal s elánom Marek, ktorý už má za sebou pár jázd na pekinskom umelom snehu a súhlasí s Petrou Vlhovou, že je to iný sneh, na aký je svet zvyknutý.
Netají sa tým, že aj on by rád prispel k tomu, aby paralyžiari v slovenských farbách prinajmenšom zopakovali výsledok spred štyroch rokov v Pjongčangu. Tam získalo Slovensko 11 medailí, z toho bolo šesť zlatých, všetky zásluhou paraalpských lyžiarov.
