Rozprávali sme sa aj o tom, kto okrem Petry Vlhovej by z našej výpravy mohol zabodovať, či o krásnom sne usporiadať ZOH pod Tatrami.
Nedávno sa skončili ME v hádzanej mužov, ktoré výrazne poznačila pandémia koronavírusu. Má v dnešnej dobe zmysel organizovať tie najväčšie podujatia, keď tam často nemôžu byť tí najlepší športovci?
Najprv by som sa vrátil k procesu schvaľovania kandidatúry Slovenska a Maďarska na usporiadanie ME v hádzanej. Veľmi sme sa vtedy tešili, že sa nám turnaj podarilo dostať do Bratislavy a do Košíc. V roku 2018 nik nemohol predpokladať, ako sa celá situácia vyvinie... A môžem premostiť na olympijské hry v Tokiu, ktoré máme za sebou, a na tie v Pekingu, ktoré teraz štartujú. Je to veľká výzva pre všetkých, aby šport ako taký existoval, aby škody spôsobené pandémiou neboli ešte väčšie, ako sú. Prvý cieľ je urobiť tie opatrenia tak, aby sa na podujatiach mohli zúčastniť najlepší z najlepších. ME v hádzanej ukázali, že sa to nie vždy musí podariť. Je to konštatovanie, nie výčitka. Smerom k Pekingu som viackrát zdôrazňoval, že často hovoríme o covide, očkovaní, opatreniach, ale je dôležité, aby sa zúčastnili a vyhrávali tí najlepší. Aby nebolo pokrivené to zrkadlo a olympiáda tým po tom všetkom veľkom úsilí nebola poznačená.
Takže má zmysel robiť tie najväčšie podujatia?
Mnohí, ktorí s nadšením tlieskali, keď sa v športovej diplomacii niečo podarilo dotiahnuť do konca, si dnes kladú otázku, či to všetko za to stálo. Riziká sú obrovské, prípadný neúspech bude prenášaný a bude sa hľadať, kto je zaň zodpovedný. Je potrebné o tom hovoriť, lebo by bolo veľmi nespravodlivé hľadať zodpovedných práve medzi ľuďmi, ktorí spravili maximum, aby sa to podarilo. A áno, má to význam, ale je to extrémne ťažké.
Do Tokia ste nešli pre zdravotné problémy, teraz olympijské dianie budete sledovať opäť len v televízii. Prečo?
Čelil som veľkej osobnej dileme. Na jednej strane byť so športovcami, zažiť tú atmosféru, je odmena. Ale prevážili pragmatické fakty. Ten najvýznamnejší bol, že moja akreditácia má vysokú validitu a v rámci športovej diplomacie by som tam mal veľmi obmedzené možnosti. Nebolo účelné, aby som cestoval. Aj s ohľadom na zdravotné problémy, ktoré stále mám. Radšej som tú akreditáciu venoval športovým tímom, ktoré ju vedia lepšie využiť.
O letnú olympiádu ste prišli kvôli problémom s okom, ktoré ste si zranili pri cvičení. Ste odvtedy na seba opatrnejší?
Pre mňa to bol veľký šok. Mám rád šport a vždy som si kládol také ciele, ktoré moje telo zvládalo. A toto bol pre mňa výkričník, že asi som vo veku, keď si už musím dávať pozor. Nebolo to prvýkrát, čo sa mi niečo stalo, ale toto bolo prvýkrát vážne a dodnes to nie je v poriadku. Čaká ma operácia umelej šošovky. A áno, dávam si väčší pozor, venujem sa skôr joge a fyzicky menej náročným športovým činnostiam.
Keď hovoríme o našich tromfoch na týchto zimných olympijských hrách, bavíme sa vlastne len o tromfe, ktorý by nás mohol potešiť viackrát – o Petre Vlhovej. Prečo je to tak v porovnaní s letnou olympiádou?
Slovensko geograficky leží v polohe, keď má šancu postaviť letný aj zimný olympijský tím, čo nie je úplne štandardné. Aby boli oba tieto tímy vyskladané rovnomerne, nie je v našich silách z množstva dôvodov. Zimná časť nedosahuje takú kvalitu ako letná. To všetci vieme a veľmi sa tešíme z toho, že aj napriek tomuto faktu stále máme všetci možnosť pozerať sa na ZOH s tým, že tam máme želiezka v ohni. Dlhé roky sme mali veľkú športovkyňu Nasťu Kuzminovú, dnes je to Petra Vlhová. Tešme sa z toho, je to fantastické. Myslím, že aj ona sama išla do Pekingu s tým, že si ide po medailu. Želám jej, aby bola tej najkrajšej farby a aby nebola len jedna. Želiezok v ohni naozaj nemáme veľa, budeme sa tešiť z výkonov našich hokejistov, veď sme hokejová krajina, vždy im veríme do poslednej sekundy posledného zápasu. A potom tu máme generáciu mladých športovcov. Na ňu sa pozerám s očakávaniami, ale nečakajme medailové umiestnenia, pozerajme sa na ich progres, na to, či v tých podmienkach, ktoré majú, sa vedia blížiť k svetovej špičke.
