Legenda slovenského divadelníctva Mária Kráľovičová (94) skončila v SND k 1. januáru 2022 a stala sa emeritnou herečkou. V exkluzívnom novoročnom rozhovore pre Nový Čas Nedeľa krehká a stále pôvabná Marína konštatuje, že takto vlastne neodchádza, ale ostáva v divadle ukotvená.
Pani Kráľovičová, kde ste slávili vianočné sviatky?
Tradične u dcéry v Prahe s vnukmi, pravnučkou Káťou aj ovčiakom Gaspíkom.
Aký darček vám urobil najväčšiu radosť?
Kedysi to boli ozajstné prekvapenia v podobe básní či hier z pera môjho manžela Mira Procházku. Teraz ma najviac potešilo, keď najmladšia pravnučka začala chodiť.
K 1. januáru 2022 oficiálne odchádzate zo Slovenského národného divadla. Aké pocity to vo vás vyvoláva?
Ako pri lúčení.
Pôsobili ste tam nepretržite od 1. 1. 1948. To je určite rekord!
Rekord je, že som bola - trvale až doteraz - zamestnaná od svojich pätnástich rokov. Sprvoti ako holičská učnica, ktorú vyhodili, lebo spálila kulmou zákazníčke vlasy, potom predavačka v obchode s odevmi, kde som trikrát väčším bidlom odo mňa vešala na stojany kabáty a obleky, napokon výdajkyňa balov papiera. Ešte aj konzervatórium som študovala popri zamestnaní. Čiže, ak dobre rátam, dokopy nejakých vyše 79 rokov som v pracovnom kolobehu.
Potešila vás informácia, že dostanete dekrét emeritná herečka? To je úplne nový pojem v našom divadelníctve.
Emeritná? Neviem, čo je „eme“, ale tá druhá časť slova znamená asi upozadená, nie? Žarty bokom, vážim si, že vedenie Činohry SND sa rozhodlo odteraz lúčiť so svojimi dlhoročnými umelcami takto pekne. Znamená to, že svojím spôsobom neodchádzam, ale ostávam tu ukotvená.
Prežili ste doslova americký sen - obyčajné dievča z dediny nájde v novinách inzerát, ide na konkurz do divadla a vyhrá ho. Pamätáte si na ten deň? Mimochodom, čo ste museli predviesť na konkurze?
Večer som si na papieriky nakrútila vlasy a ráno o štvrtej sa vychystala na päťkilometrovú cestu pešo na vlak do Kútov. Lenže sa spustil dážď. Zmoknutá durchom-durch som vpadla medzi všetky tie vyštafírované čakajúce kišasonky v budove dnešnej starej opery a tam znelo jak šek z pír, tak šek z pír, vôbec som netušila, o čom hovoria. Potom si pamätám už len obrovitánske javisko a veľkú čiernu tmu predo mnou, skade sa ozývali hlasy. Tam sedeli Budský, Bagar, Želenský, Lichard, Jamnický a Mico Huba. Po povinných jazdách, čiže recitácii Maše Haľamovej, monológu dohadzovačky z Gogoľovej Ženby so záhoráckym prízvukom, sa zdola ozvalo: „Ďakujeme, slečna, dáme vedieť!“ „Ale ja mám ešte voľnú tvorbu!“ „Myslíte etudu? Chlapci, dajme jej ešte šancu,“ povedal Mico. Tak som spustila. Rodina sedí pri večeri - otec, matka, Anička a pes. Hrala som všetkých štyroch. Z tmy sa ozýval tlmený rehot. Do rodinnej idylky vpadne poštárka - zase ja - a prinesie list, kde slečnu dcéru prijímajú do divadla. Keď som vychádzala, starý vrátnik mi pošepol: „Slečinka, vy ste sa lúbili, tuším vás vezmú!“
