Ako si spomínate na najkrajšie sviatky v roku strávené v rodičovskom dome?
Tamara: Pečenie vanilkových rožtekov, medovníčkov, k tomu koledy a vianočné šlágre, veľa smiechu, škorice a rozhovorov. 24. decembra tajné vyjedanie mamkinho zemiakového šalátu, veľká prechádzka v lese a potom, keď sme si sadli za sviatočne prestretý stôl každý rok sa opakovali naše rodinné tradície, do ktorých spadalo aj hodnotenie toho, čo nám vyšlo a čo sme dovrzali. Nechýbalo čítanie z Biblie a lámanie oblátky s cesnakom a medom, ako aj spomínanie na tých, ktorí už s nami vo fyzickej podobe nie sú.
Čo z Vianoc vášho detstva ste si v dospelosti o niekoľko rokov neskôr preniesli do svojej vlastnej rodiny?
Alena: Všetky tradície, ktoré som zažívala s mojimi rodičmi a starými rodičmi. A rovnako si myslím, že aj moje dievčatá - Tamarka a Barborka zase do svojich rodín. Vianoce sme trávili predovšetkým doma a nikam sme necestovali. Celá rodina sa stretla pri stromčeku a varili sme tradičné jedlá - kapustnicu so slivkami, s údeným mäsom, klobásou a kapra na víne so zemiakovým šalátom tak, ako to robili moja starká a mama. Vždy sme si odlamovali z oblátok a niečo pritom želali, hodnotili sme rok, ktorý bol za nami a spoločne sme si robili plány na ten ďalší. Vianocami sme sa vždy prerozprávali, presmiali a prejedli.
Čo ste si ako dcéry z vašich rodinných „heribanovských“ Vianoc priniesli do vašej domácnosti?
Babsy: Tradície boli pre nás vždy dôležité. Pred každými sviatkami sme zdobili dom alebo byt. Veľmi rada zdobím, vyrábam si vence a čečinu si dávam úplne všade. Kupujeme si imelo, jarabinu a robíme si vlastné dekorácie. Ale z rodičovského domu som si odniesla aj recepty. Robievam veľmi podobný zemiakový šalát, ako moja mamina a každý rok, keď idem robiť kapustnicu, tak jej volám. Počas Štedrej večere sme si doma podávali oblátku, bilancovali sme rok a ďakovali za to, čo všetko pekné sme prežili a súčasne vyslovovali vlastné priania do nasledujúceho roku. Toto som dokonca priniesla aj do rodiny môjho manžela, kde to nezvykli robievať. Pospomíname si aj na blízkych, ktorí medzi nami už nie sú a v takýchto silných momentoch sa často aj plače.
Tamara, vy žijete s rodinou v Portugalsku. Čím sa líšia Vianoce a vianočná atmosféra v Lisabone od tej slovenskej? Prebrali ste nejaké tamojšie zvyky a tradície?
Tamara: Tento rok to bude úplne prvý raz v mojom živote, čo budem na Vianoce mimo Slovenska. Keď som študovala, žila, pracovala v zahraničí, vianočný čas som vždy trávila doma, na Slovensku, teda je to pre mňa niečo úplne nové. Tu v Lisabone nie je celkom ľahké zohnať vianočný stromček, kapra, oblátky, kyslú kapustu na kapustnicu, ale všetko je v stave riešenia a nakoniec sa podarí zachovať aspoň ten základ toho, čo pre mňa Vianoce po produkčnej stránke znamenajú. Ale o ten plný tanier až tak nejde. Najdôležitejšie je, aby sme boli v zdraví a pokoji, v láske a vďake.
Sú vaše Vianoce iné, odkedy ste si založili vlastnú rodinu?
Tamara: Samozrejme. Ale nechýba to hlavné. Pozastavenie sa a sprítomnené vychutnanie si blízkosti rodiny.
Babsy: Áno, je to iné a možno aj tým, že sa akoby cez Izabelku vraciam do detstva, lebo spolu robievame veci, ktoré sme kedysi robili aj s mojou sestrou a mamou. Napríklad predtým, keď som ešte nebola mamou, nezvykla som piecť vianočné pečivo. Vždy som šetrila čas a radšej si ho kúpila. Teraz sa na to teším a už koncom novembra si zarábam cesto na medovníky a linecké koláčiky. Okrem pečenia sa mi obnovilo aj zdobenie stromčeka, sánkovanie či korčuľovanie. Cez detskú optiku sa vraciam do vlastného detstva a je to čarovné.
Alena, vy ste ako hlásateľka a moderátorka ste mávali často aj pracovné Vianoce v televízii a doobedie ste netrávili s najbližšími. Nevyčítali ste si to niekedy?
Alena: Po rozdelení Československa som chodievala takmer každý rok na Štedrý deň predpoludním do televízie, niekoľko rokov sme robievali charitatívny program Konto nádeje. Bolo to tradičné vianočné vysielanie Slovenskej televízie. Pamätám si, že prvý ročník som moderovala spoločne so Zuzkou Bubílkovou a Ivetkou Malachovskou. V televízii sme mali veľa hostí – umelcov, rakúskeho veľvyslanca, Alexandra Dubčeka, ale aj Antona Srholca. Ráno som začínala v maskérni so slzami v očiach. Smutne som sa doma lúčila s deťmi, ktorým som chýbala a chceli ísť so mnou. Plnú pochybností a bolesti ma našiel Anton Srholec, pohladil ma po hlave, chytil za ruku a prihováral sa mi: „A čo ty plačeš dieťa moje, veď je krásny Štedrý deň a sme tu spolu!“. A tak som sa mu vyžalovala z mojich smútkov, zdôverila, aká som nemožná mama, ako by som bola dnes rada zostala doma. Nezabudnem na jeho láskavý hlas, múdre slová útechy a lásky. Prehovoril na mňa anjel strážny cez dobrého a múdreho človeka, akým Anton Srholec bol. Jeho slová ma zasiahli navždy. Nájsť pokoj v duši a svetlo v srdci nám pomáhajú ľudia, ktorých osud priviedol k obrovskému poznaniu a o svoju skúsenosť sa vedia deliť. Vždy mal silnú energiu a vôľu pomáhať ľuďom a utešiť ich, keď to potrebovali.
