Ako to uzavrel?
Internista mi povedal, že psychiater, ktorý ma videl ani nie dve minúty, do správy napísal: Pokus o samovraždu? S otáznikom na konci. Asi sa nevedel celkom naisto k tomu vyjadriť. A keďže mám nálepku bipolárna porucha, myslím si, že z opatrnosti to zhodnotil práve takto. Na jednej strane to chápem, aj keď si myslím, že dôvod na moju hospitalizáciu na psychiatrii nebol. Ale vôbec neľutujem, že som tu.
Ako to myslíte, že neľutujete?
Je to pre mňa oddych a obrovská škola pokory. Povedala som si, že už nikdy v živote sa nebudem na nič sťažovať. Keď vidím, aké trápenia majú ľudia, tak môžem byť šťastná, že sa mám tak, ako sa mám. Nechcem však, aby to vyznelo, že si žijem na vysokej nohe, to rozhodne nie. Mám dve zamestnania, k tomu koncertujem... To, že môžem pracovať, je obrovská výhoda, ktorú nemá každý. Treba však asi viac myslieť aj na relax, pretože potom sa to môže skončiť takto.
Čo sa týka liečby, čo by malo nasledovať v nasledujúcich dňoch?
Nepýtam sa, verím klasickej medicíne, pretože s ňou mám iba dobré skúsenosti. Verím odborníkom, veď ja som neštudovala medicínu ani psychiatriu. Nebudem sa miešať lekárom do ich práce, ani oni nechodia za mňa spievať. Rešpektujem ich rozhodnutia, aj keby moja túžba mala byť hneď iná. Domov sa rozhodne nehrabem. Celá hospitalizácia by mala trvať asi dva týždne, samozrejme, ak bude treba zostať dlhšie, zostanem. Pozitívne na tom je, že mi tu robia množstvo testov a hoci nemám ešte definitívny verdikt, je tam veľká pravdepodobnosť, že nemám bipolárnu poruchu. To by bolo fantastické, keby sa to potvrdilo a bola by som zbavená tejto nálepky!
Aj keď sa bipolárna porucha nepotvrdí, faktom je, že duševné problémy vás dlhodobo trápia. Aké bývajú reakcie okolia?
Našťastie pochádzam z rodiny, kde všetci spolu držíme. Máme veľmi dobré vzťahy a keď má niekto problémy, všetci sa zmobilizujeme a pomáhame si. Či už sú to moji rodičia, súrodenci Anička s Martinom v Prahe, sestra Ľubka v Bratislave alebo sestra Olinka v Budapešti, bratranci, sesternice... Je to obrovská podpora, ktorú, ako môžem pozorovať, nemá každý. Vidím to aj tu, na psychiatrii – dostalo sa sem veľa ľudí aj vďaka tomu, že ich nemá kto podržať. To je veľmi smutné.
