„V Prahe na Václaváku ma neznámi ľudia objímali a mnohí známi v Bratislave sa tvárili, že ma nevidia. Povedal som si, že v tom lepšom prípade skončím niekde vo Francúzsku, v Kanade či Amerike a v tom horšom v Leopoldove. Ale už som si povedal, že stačilo,“ spomína Kňažko. Divadelné predstavenie v Prahe 18. novembra 1989 s kolegami nedohrali a ako prví vstúpili do ostrého štrajku. „Stretol som sa s niekoľkými kamarátmi, Mariánom Labudom, Martinom Hubom a večer 19. novembra sme išli do Umelky. Tam už bolo niekoľko stoviek ľudí,“ komentuje začiatky Nežnej revolúcie na Slovensku Kňažko.
„V nedeľu večer niekto prišiel z Hviezdoslavovho námestia, že je tam niekoľko tisíc študentov a prebiehajú tam nejaké prejavy. Tak som im išiel povedať, čo bolo v Prahe a čo sme vymysleli v Umelke. Vyštveral som sa k Hviezdoslavovi hore. Pozeral som sa okolo seba a bolo tam okolo päť-šesť zelených policajných ´antonov´. V duchu som si hovoril: Milan hovor, hovor, hovoríš asi naposledy a domov nepôjdeš vlastným autom, ale v tom antone,“ zhrnul Kňažko.
„Nezatkli ma, čo bolo úžasné. Veci potom nabrali obrovský spád. Názov Verejnosť proti násiliu (VPN) vznikol na druhý deň a za predsedu výboru sme jednomyseľne zvolili Jána Budaja. Dohodli sme sa, že sa stretneme v utorok v Umelke, ale už sme sa tam nezmestili, zabrali sme časť námestia a už som mal megafón,“ dodáva.
