Mnoho ľudí si získala vzácnymi radami ako vychýrená bylinkárka, ale najmä horoskopmi, ktoré im často zmenili život.
Naše prvé stretnutie bolo dosť bizarné - mali sme spolu napísať knihu, no Vilma Jamnická zostala pri našom zoznámení navidomoči zaskočená: „S takou mladou mám písať pamäti? To mi nevedeli poslať z vydavateľstva niekoho staršieho?!“ privítala ma na prahu svojho domu nad Bratislavským hradom. Neskôr, keď podľa astrologických výpočtov vyrátala, že naše spoločné dielo bude mať úspech, pristúpila na spoluprácu. Po čase mi prezradila, že ju presvedčili aj moje zelené oči. Najprv som netušila, o čom hovorí, no potom mi vysvetlila, že zelenú farbu očí majú len dve percentá ľudí a v minulosti také ženy popravovali, mysliac si, že sú to čarodenice. Uf... Musím povedať, že hviezdy pri našom prvom stretnutí neklamali, celý náklad knihy sa vypredal. Počas našich stretnutí sme si medzi sebou vytvorili nádherné priateľské puto, hoci nás delilo takmer šesťdesiat rokov. Časom sa mi priznala, že aj tak sa radšej stretáva s mladšími ako so seberovnými.
„Viete, rada sa stretávam s mladými ľuďmi. Koniec koncov, s kým sa mám stretávať? Moji vrstovníci buď pomreli, alebo sa trápia niekde na geriatrii. Deti nemám, a aj keby som mala, dnes by z nich boli podľa všetkého ušomraní dôchodcovia. A moje kamarátky? Všetky sa sťažujú na choroby! Jednu bolí to, druhú zas niečo iné... Rozoberať neduhy, na to ja veru nie som. Dosť, že sa musím premáhať, keď ich počúvam! Unavujú ma tie večné ponosy. Chvíľu ich nechám, nech sa vyžalujú, ale potom poviem – stačí! Na fňukanie nie som zvedavá, to z človeka vyciciava život,“ vysvetlila mi pri káve a vychýrenej orechovej štrúdli.
