Čo môžeme očakávať od budúcnosti? Vráti sa svet po pandémii do starých koľají, alebo sa máme pripraviť na život s obmedzeniami? Zvládnu ľudia skúšku pandémie koronavírusu? Dokážeme žiť vedľa seba napriek rozdielnym názorom na opatrenia či očkovanie? Bude život po korone krajší? Na tieto aj iné otázky sme hľadali odpovede so sociologičkou Sylviou Porubänovou.
Ako by ste charakterizovali atmosféru na Slovensku, najmä čo sa medziľudských vzťahov týka?
Ako vybičovanú, vyhrotenú, traskavú... S tým, že spomínané spôsoby vnímania reality i osobného prejavu môžu skrývať neistotu, strach, obavy z budúcnosti.
Ak by sme sa vrátili do histórie – kedy naposledy bola taká zlá atmosféra na Slovensku?
V tomto ohľade nie je namieste prehnaná sebakritika ani fatálny skepticizmus. Spýtam sa naopak - pamätáte si, povedzme, v uplynulých troch desaťročiach obdobie, v ktorom by panovalo všeobecné povedomie: Ach, ako nám je dobre, ale sa len máme!? Pochybujem, že by sme také našli, alebo sa väčšinovo zhodli na konkrétnom časovom období, aj spätne hodnotenom ako prevažne šťastné, radostné.
Stredná a staršia generácia zvykne podľahnúť tzv. spomienkovému optimizmu. Argumentujú tým, že nie sú žiadne istoty, medziľudské vzťahy sú vyhrotené, ľudia sa cítia obmedzovaní pre povinnosť nosiť rúška, karanténu, očkovanie... Žije sa ľuďom naozaj výrazne horšie ako pred rokmi?
Dodatočné vytesňovanie nepríjemných zážitkov je pre naše individuálne bytie nevyhnutné, priam sebazáchovné. Platí to všeobecne, bez ohľadu na režim, aktuálnu spoločensko politickú situáciu či geografickú lokalitu. Objektívne, samozrejme, ľudstvo žije svoje najlepšie časy, hoci konkrétne nemám na mysli uplynulé takmer dva roky poznačené globálnou pandemickou situáciou. Dúfajme, že pri spätnom pohľade aj tento čas budeme vnímať ako poučnú epizódu našich dejín i osobných príbehov.
Pandémia koronavírusu rozdeľuje ľudí čoraz viac – najvypuklejšia je v týchto dňoch téma očkovania. Napätie vládne v rodinách, na pracoviskách, medzi priateľmi... Očkovaní osočujú neočkovaných a nazývajú ich dezolátmi, antivaxermi, lúzrami... Kam to až môže viesť?
Nepýtajme sa, prosím, stále dookola a sebabičujúco, kam to až povedie, čo katastrofálne sa nám môže prihodiť a iste sa prihodí, pretože už takéto „nastavenie diskurzu“ je demoralizujúce, berie ľuďom sily, oberá ich o nádej a vôľu k životu.
Ako by mal človek pristupovať k tejto téme bez toho, aby riskoval, že príde o prácu, o priateľov, že sa poháda s rodinnými príslušníkmi?
Práve teraz je pravý čas spoliehať sa výhradne na zdravý rozum, vlastnú intuíciu a kritické myslenie, bez ohľadu na to, čo spomínané hodnoty predstavujú pre kohokoľvek z nás.
Dá sa vôbec vniesť mier medzi tieto dve skupiny ľudí – očkovaných a neočkovaných, keď každý je presvedčený o svojej pravde?
Obávam sa, že nie. Výzvou, či skôr nevyhnutnosťou je, aby spomínané „paralelné svety“ dokázali vedľa seba koexistovať a minimalizovať svoje straty. Straty na životoch, kolegiálnych vzťahoch, priateľstvách, fyzickom a duševnom zdraví. A v konečnom dôsledku aj na sociálnej súdržnosti spoločnosti.
