Telocvikár Stanislav Striženec (33) zo Základnej školy Ľudmily Podjavorinskej na Luníku IX v Košiciach dochádza na vyučovanie každý deň z takmer 100 km vzdialeného Bardejova. Po štyroch rokoch náročnej práce s rómskymi deťmi slávi prvé úspechy, ktoré sa pretavili aj do umiestnení na súťažiach. Zaviedol na škole disciplínu a zmodernizoval telocvične. Medzi žiakmi sa teší veľkej obľube, najskôr si však musel získať ich rešpekt. Ako sa mu to podarilo?
Milovník pohybu a športu Stanislav (33) pochádza z Humenného, no spolu s manželkou žije pri Bardejove. Pred štyrmi rokmi, v roku 2018, mu od jeho dobrého priateľa prišla nečakaná výzva. „Vyštudoval som telovýchovu v Prešove. Môj spolužiak z vysokej školy praxoval na Luníku IX. Neskôr sa ma opýtal, či nechcem ísť vyskúšať prácu telocvikára do Košíc na veľmi lukratívne miesto,“ spomína Stanislav s úsmevom.
Keď zistil, že ide o školu priamo na Luníku IX, vôbec sa nezľakol. „Prišiel som sa sem pozrieť s manželkou a s vtedy ešte maličkým synom. Moja polovička to hneď zhodnotila a povedala, že tu určite učiť nebudem. Ja som sa však nakoniec rozhodol vyskúšať to,“ spomína Stanislav, ako sa vtedy vzoprel manželke. Za toto rozhodnutie sú mu dnes vďační jeho kolegovia, riaditeľka, no v prvom rade jeho žiaci.
Aby stihol vyučovanie, musí vstávať o štvrtej hodine ráno. „Autobus od Bardejova mi ide o 4.35 a v Košiciach som pri Luníku o 7.38. Čas v autobuse sa snažím tráviť vzdelávaním, sledovaním športových videí, ale občas si aj rád pospím,“ prezradil. Po príchode do školy si dá kávu a športom nabitý deň sa môže začať.
Ťažký začiatok
Stanislav priznal, že začiatky v škole vôbec neboli jednoduché, práve naopak. „Nastúpil som ešte za bývalého vedenia a bola to tu čistá katastrofa. V telocvični sme nemali teplo, podlaha bola popraskaná, všade samé hrbolčeky, a miestami aj porozbíjaná. V sklade som našiel len zopár lôpt a švihadiel, ktoré sa ani nevyužívali. Podmienky na výučbu telesnej výchovy tu neboli prakticky žiadne,“ zaspomínal si telocvikár.
Stanislav najprv zisťoval aj miestne pomery, ktoré opísal nasledovne: „Žiaci sa počas telesnej chodili hlavne prechádzať po sídlisku, poprípade vedľa na ihrisko, kde sa im hodila lopta a hrali futbal...“
Buchnát po hlave
Medzi žiakmi, ktorí neboli zvyknutí na disciplínu, si musel vydobyť rešpekt, v jednom prípade až doslova. „Nastúpil som v apríli 2018, v najhoršom možnom čase, tesne pred začiatkom leta, ale prežil som to. Pomaly som si začal budovať autoritu, hlavne s úsmevom, považujem sa za večného optimistu, ale keďže som športovec, niekedy treba aj trošku pritvrdiť. Mám skúsenosti s boxom, úpolovými športmi či sebaobranou,“ prezradil Stanislav.
Dodnes spomína na svoj druhý deň v škole, keď sa musel odhodlať k ráznemu činu. „Na chodbe som od siedmaka dostal odzadu po hlave, priznám sa, toto som od nich nečakal. Moja reakcia bola taká, že som žiaka hneď zložil na zem, pričom som ho nijako nebuchol ani neudrel. Len som ho položil na zem a jednoducho, ale rázne, som mu povedal, že toto bolo prvý a poslednýkrát. V tom momente sa na chodbe akoby zastavil čas, každý to pozoroval. Žiaci tak zistili, že takéto veci si nemôžu dovoľovať,“ opísal Stanislav.
