Dnes je už 2-násobná mamina Riška (12) a Izabely (5) opäť šťastná. Je za tým práca, ale aj nový priateľ Tomáš (30). O svojom aktuálnom živote porozprávala pre Nový Čas Nedeľa.
Ako sa to vlastne stalo, že ste sa z modelky stali výživovou poradkyňou?
Výživová poradkyňa som 11 rokov. Preklenulo sa to, lebo najprv som iba učila variť, neplánovala som robiť jedálničky, nechcela som riešiť, či chce niekto schudnúť a podobne. Mojím záujmom bolo podporiť organizmus svojho syna Riška počas jeho boja s rakovinou. Časom sa to vyvinulo tak, že som ľudí začala aj učiť teóriu, nielen variť. Okrem receptov teda robím aj výživové poradenstvo a učím ľudí nielen to, čo variť, ale celkovo čo jesť, ako jesť, ako vnímať svoje telo a vedieť sa uvedomelo rozhodovať o tom, kedy budeme jesť a koľko. Na Slovensku je dobrým zvykom zjesť to, čo máme na tanieri, a nepočúvať svoj organizmus, keď má dosť. Takže toto všetko vlastne druhých učím.
Vo vašej ceste k výživovému poradenstvu zohralo významnú rolu ochorenie vášho syna.
Keď mal Riško 2 roky, bola mu diagnostikovaná leukémia, mal určitý druh chemoterapie. Často sa stáva, že pri týchto detičkách sa v určitom štádiu ukáže ich telesná slabina. Niekto je chorý na dýchacie cesty, niekto na tráviaci trakt, niekto nič. U Riška to bol tráviaci trakt. Zo všetkého mal hnačky, bolel ho žalúdok… Kvôli chemoterapii mu začali presakovať črevá. V nemocnici vtedy dostal sladké pečivo na raňajky a zdravotný stav sa mu rapídne zhoršil, v ten deň dostal porážku. Jednoducho skoro zomrel v dôsledku toho, že sa urobila chyba v diéte. Na konci toho dňa som si povedala, že ak ho to dokázalo skoro zabiť, tak to musí fungovať aj opačne. Povedala som si, že počas liečby neviem urobiť nič viac okrem toho, že sa starám, podávam lieky atď., ale viem urobiť to, že budem naozaj prísne kontrolovať to, čo konzumuje. Aby nemíňal svoju telesnú energiu na trávenie jedla, ale aby jej mal dostatok na to, aby sa popri liečbe zotavoval alebo bojoval s inými patogénmi.
Umožnili vám to v nemocnici na oddelení s takými prísnymi pravidlami?
Nebola som na oddelení veľmi oceňovaná, že to robím. Bavíme sa o roku 2011 - 2012, keď bola zdravá výživa na Slovensku v plienkach. Síce som si vydupala, že budem chodiť každý tretí deň domov, navarím, nabalím, donesiem jedlo, ale nemocničný personál tým nebol nadšený a povedali mi, že ak mi to urobí psychicky dobre, nech si to teda robím, ale že na jeho zdravotný stav to nemá žiadny vplyv. Po nejakom čase som pracovala na projekte Hýb sa, Slovensko, kde som sa dostala do spolupráce s docentom Bielikom, ktorému som celý tento príbeh vyrozprávala. On oslovil ľudí zo SAV, spolu sme išli za pani docentkou Kolenovou, ktorá stála na čele detskej onkológie, a požiadal ju, že by chcel skúmať vplyv stravy na črevá liečených detí. Prešlo niekoľko rokov výskumu a paralelne sa tvoril nový jedálniček pre liečených a transplantovaných pacientov, a dnes je to niečo, čo rodič dostáva, ak tam s dieťaťom príde. Mám z toho veľkú radosť, pretože to bol jeden z mojich životných cieľov, aby sa zmenila strava celkovo v nemocniciach, ale teda zatiaľ aspoň na tomto oddelení.
Ako potom prebiehalo Riškovo ochorenie?
Po zavedení domácej stravy sa Riškovo telo veľmi rýchlo zotavilo, veľmi rýchlo sa zotavila jeho pečeň, priebeh jeho ochorenia sa veľmi zľahčoval. Riška napokon z nemocnice prepustili, potom nasleduje ešte približne ročné obdobie, keď berie dieťa lieky doma a je veľmi sledované. Toto obdobie sme tiež dobre zvládli, nasledoval rok bez problémov. Keď mal štyri roky, tak sa mu leukémia vrátila. Keďže ide už o druhú náročnú a organizmus vyčerpávajúcu liečbu, pre množstvo detí sa stáva, nanešťastie, osudovou. My sme však túto druhú liečbu prežili veľmi dobre, dokonca lepšie ako prvú. Síce liečba nezaberala, na základe čoho bol indikovaný na transplantáciu kostnej drene, ale jeho fyzický stav bol dobrý. Bol tam vidieť obrovský rozdiel. Výživa má pre mňa obrovskú silu a moc.
A aké boli vaše plány predtým?
Málokto vie, že som chodila na zdravotnú školu, pôvodne som bola všeobecná zdravotná sestra. V škole sme sa 4 roky učili o výžive a už tam ma to veľmi zaujímalo. Mali sme veľmi progresívneho učiteľa, ktorý už vtedy učil veci, ktoré sa do popredia dostávajú až dnes. Po škole, na východe, som však veľa možností nemala. Mohla som sa stať diétnou sestrou, čo som si v rámci praxe aj vyskúšala, ale vôbec sa mi to nepáčilo. Diéty sú totiž určené, žiadna tvorivosť, a navyše, myslím si, sú veľmi zle nastavené a celkovo strava v našich nemocniciach je dosť katastrofa. No a potom sa stalo to, že som sa začala venovať modelingu, šoubiznisu a to bola pre mňa veľmi dobrá škola, v ktorej som robila všetko to, čo by som robiť nemala. Že nejete, vnímate jedlo ako nepriateľa, neznášate svoje telo, chcete byť chudá, ale neriešite svaly… Takže všetky tie chyby som si odžila.
