Herectvo sem-tam prekladáte režírovaním. Už po režisérskej stoličke netúžite tak veľmi ako kedysi?
Ale áno. Nedávno som však prišiel do veku, že začínam dostávať aj iné herecké príležitosti než doteraz, je to pre mňa zaujímavejšie a to chcem využiť. Ono sa to raz skončí, ale réžii sa môžem venovať priebežne celý život. Navyše, dlho hľadám nejakú tému, scenár, ktorý by mnou zamával natoľko, že budem mať chuť všetko ostatné nechať.
Navyše ste stále relatívne mladý človek, to je tá výhoda, keď niekto v brandži začína veľmi skoro.
Je to tak. Nedávno som sa nad tým zamýšľal. S dabingom som začínal ako osemročný, teraz mám 33 a už 25 rokov pracujem. Je to dlho v porovnaní s tým, koľko som na svete. Mám veľké šťastie na túto prácu, baví ma, navyše sa stále vyvíja, odohráva sa na iných miestach... Som šťastný, že to takto je.
Okrem iného hráte aj v Žižkovskom divadle Járy Cimrmana. Aké to je, fungovať tam už bez otca, ktorý predvlani nešťastne zahynul?
Je to trošku ťažšie, než som si myslel na začiatku, keď sa to s otcom stalo... Zdeňkovi Svěrákovi som volal asi deň po tom nešťastí, keď som na to nabral silu... Medzitým som to musel povedať ešte otcovej mame, čo bol jeden z najťažších okamihov v mojom živote. Zdeněk nás potom pozval s mamou k nemu na chalupu, aby sme si povedali čo a ako. Otec tam totiž nielen hral, ale mal agentúru, ktorá sa podieľala na organizovaní divadelných zájazdov. Zdeněk sa ma vtedy spýtal, či by som s nimi nehral ďalej, čo ma potešilo, no netušil som, aké emočne zložité to pre mňa bude. Samozrejme, všetko, čo v tom divadle je, každý kút, miesto, kde otec sedel, je pre mňa s ním veľmi späté. A keď som hral prvé predstavenie bez neho, tak som sa v jednej chvíli doslova zakoktal, nemohol som hovoriť. Samozrejme, musel som sa cez to dostať a som veľmi rád, že tam s chlapcami môžem byť. A vďačný som aj za všetky tie predstavenia, ktoré som s otcom stihol odohrať. Nikdy mi nenapadlo, že toho bude tak málo.
K vašim pracovným aktivitám patrí aj funkcia kapitána v šou Máme rádi Česko. Vraj tam s tímom Jakuba Prachařa stále prehrávate...
Je to pravda. Stal som sa doslova mučeníkom, všetci ma veľmi ľutujú, stoja za mnou a obracia sa to proti Jakubovi. Všetci si totiž myslia, že to koleso, na ktorom sa na konci točí, je nejako nastavené v jeho prospech. Ja totiž môžem viesť celú epizódu, môžem všetko vedieť, a potom príde Prachař a vytočí 50 alebo 100. On má jednoducho také šťastie. Fakt sme to už riešili aj s rekvizitármi, oni to koleso niekedy viac utiahnu. A ja im potom hovorím: Chlapci, to bolo tým, že ste ho veľmi zatiahli a vôbec sa nechcelo točiť. Tak ho následne utiahnu menej a on aj tak vytočí 50-ku. No mňa majú ľudia o to radšej. (smiech) Súcitia so mnou.
Hovorili sme o tom, že ste veľmi mladý na to, koľko ste toho už odpracovali, no predsa len ste už dosiahli Kristove roky. Založiť si rodinu, to nie je nič pre vás?
Niežeby som sa tomu bránil, skôr mi to zatiaľ úplne nevychádzalo. Myslím, že som mal dlho šťastie vo všetkých možných odvetviach svojho života, akurát toto sa mi trošičku vyhýbalo. Všetko má prísť v pravý čas, navyše ako chlap mám zľahka viac času, pokiaľ ide o nejaké biologické záležitosti. Takže sa tým až tak netrápim, i keď, samozrejme, dochádza mi napríklad to, že môj syn nebude mať deda a že môj otec nestihol spoznať svojho vnuka. To ma mrzí najviac, že som to dieťa nemal skôr. Nikto však nemohol tušiť, že to takto dopadne... V tejto práci je to tak, že všetko sa plánuje veľmi dopredu, človek vie často, čo bude robiť o rok skoro na hodinu presne. Preto som mal pocit, že sa dá naplánovať všetko, no udalosti posledných rokov jednoznačne ukázali, že to tak nie je. Treba žiť daným okamžikom, nie plánmi.