Oliver Andrásy (63): Volajú ma „opi“
„Fakt, že som dedko, som nikdy neprijal a ani si nemyslím, že ho niekedy prijmem. Nemám totiž rád toto slovo. Vedel by som byť „starý otec“, ale „dedko“ nie. Ale v našej rodine sa tradične používa výraz pochádzajúci zrejme ešte z čias monarchie „opapa“.
Deti ho, samozrejme, používajú v skrátenej podobe „opi“. No a to, že tom „opi“, dokonca trojnásobný „opi“, som prijal s veľkým nadšením, lebo ako konzervatívne zmýšľajúci človek si myslím, že rodina je základ všetkého,“ rozhovoril sa humorista. „Deti ma berú tak, že ja som ten, s ktorým sa bláznia: napríklad som vymyslel súťaž, ktorá z dvoch starších vnučiek vie lepšie pišťať. Musím povedať, že súťaž je veľmi vyrovnaná, akurát že asi budem musieť časom vyhľadať ušného lekára,“ smeje sa Andrásy.
Opapa Oliver zároveň vraví, že byť otcom a starým otcom je niečo úplne iné. „Keď bola dcéra maličká, dosť veľa som pracoval a často aj bol na cestách alebo v strižni, či nahrával relácie. Teraz je to, našťastie, inak a vnučkám sa viem venovať bez toho, aby som sa pozeral na hodinky. Ďalší veľký rozdiel je v tom, že kým my sme mali jednu dcéru, vnučky máme tri. Majú tých istých rodičov, ale každá je úplne iná.
A raz vyhráva najstaršia Karolínka, ktorá je veľmi dobrá, poslušná, ochotne pomáha, ale je trochu hanblivá a nepriebojná, raz stredná Natálka, ktorá je občas taká zlatá, že by ju človek zožral a jediná dokáže svojím šarmom uvariť namäkko aj inak prísneho tata, ale na druhej strane občas urobí taký randál, taký cirkus, že by ju človek najradšej daroval susedom,“ smeje sa Andrásy a prezrádza čosi aj na najmenšiu vnučku. „Izabelka má rok, ešte sa len vyfarbuje, ale to, že je narodená v znamení Škorpióna, sa už teraz nedá prehliadnuť. Keby som bol psychológ, myslím, že na tých troch našich babách by som si urobil doktorát.“
Gizka Oňová (72): Byť babkou je o láske
Sympatická speváčka a herečka sa babkou stala pred 24 rokmi, keď sa jej narodil vnuk Roland. „Pamätám si na ten deň. Nevesta už bola v nemocnici, mala kontrakcie. My sme so synom prišli asi o dve hodiny neskôr za ňou do nemocnice a akoby to bolo načasované, dohovorené – malý sa narodil. Keď som si ho zobrala na ruky, bol to nádherný pocit Vrátila som sa v čase, lebo som v ňom okamžite videla svojho syna. Moje prvorodené dieťa bol syn, a prvé vnúča bol tiež chlapec. Prvé dieťa a prvé vnúča je niečo mimoriadne, neopísateľné. Ďalšie vnúčatá boli dievčatá,“ vraví Gizka a dodáva, že byť babkou je predovšetkým o láske.
„Aj moje babka mi vždy hovorila: ´Božemôj, neposlúchaš, ale napriek tomu si blízka môjmu srdcu.´ Aj keď vždy tvrdíme, že rovnako ľúbime každého, predsa len ten prvý má istý bonus lásky od starého rodiča,“ myslí si. S vnúčatami trávila od ich útleho detstva veľa času. „Veľmi dobre poznám ich možnosti a hranice. Všetky moje vnúčatá sú mi veľmi blízke. Sú však veľmi rozdielne. Keď sú všetky pokope, človek musí použiť univerzálny spôsob komunikácie, prístupu. No keď som s niektorým sama. Presne viem, čo má rád, čo mu vyhovuje, kedy rozprávať, kedy počúvať... Niektoré sú otvorenejšie, z niektorých treba slová páčiť,“ hovorí a pokračuje:
„Najväčší prínos mňa ako babky bol v ich útlom detstve. Pretože popri rodičoch som bola veľmi spoľahlivou barlou, ktorá s nimi trávila čas. Snažila som sa trošku rozšíriť ich rozhľad. Chodili sme na rôzne výlety, do bábkového divadla, či na kúpalisko. Snažila som sa, aby si čo najviac pamätali v spoločnosti babky. Zrazu prišiel čas, keď som si musela uvedomiť, že už do popredia sa dostali kamaráti a spolužiaci. Teraz je toho spoločne tráveného času menej, ale o to intenzívnejšie. Vnúčatá akceptujú rodinné oslavy, sviatky. Tri vnučky žijú v zahraničí, no vďaka technológiám som so všetkými vnúčatami aspoň raz do týždňa v kontakte.“
