Kedysi ste boli tlmočníčkou a vraj s deťmi hovoríte len po anglicky. Občas u vás počuť aj slovenčinu?
Pre Nalu a Miu nie je prirodzené počuť odo mňa slovenčinu, pretože som na ne neprehovorila po slovensky od ich narodenia, ale počujú ma denne po slovensky hovoriť so všetkými okolo. Keď sa však obrátim na ne, automaticky môj mozog prepne do angličtiny. Od rodiča dieťa pociťuje bezpečie, keď počuje jeho hlas a prejav, a môj prejav v angličtine je pre moje deti to bezpečie. Keď som im napríklad chcela vysvetliť prvouku, čo boli úplne iné slová, ktoré predtým nepočuli, napríklad horniny alebo nerasty, tak som začala po slovensky. Povedali mi, aby som tak s nimi nehovorila. Volali sme teda babke. (smiech) Tento dar, na ktorý som sa nadrela desaťročia, majú ony zadarmo. Je famózne, keď dieťa povie komplikovanú vetnú štruktúru bez jedinej chyby, ale zatiaľ ešte robia aj veľa chýb.
Bývate v dedinke pri Zlatých Moravciach. Okolo domu je vždy veľa práce, pomáha vám niekto, alebo ste na všetko sama?
Sama všetko úplne nezvládam, lebo po úraze chrbtice pred dvanástimi rokmi, keď som si zlomila stavec, nemám šancu venovať sa záhradným prácam. Dávam sa stále do formy aj po tehotenstve, lebo tesne pred štyridsiatkou priviesť na svet dvojičky nie je sranda. Na pomoc mám šikovných vysokoškolákov, chalanov z dediny, ktorým dám prácu, sú spokojní oni aj ja. Uvedomila som si, že môj vidiecky dom, ktorý som postavila pred desiatimi rokmi hodinku od hlavného mesta, je nádherným domovom pre mňa a moje deti. Majú tam skvelú školu, učiteľku a kamarátov, všetko, čo som si pre ne želala. Žijú parádne detstvo. Aj ja som vyrastala v malomestskom prostredí, a preto som im to chcela dopriať tiež. Sú oveľa samostatnejšie, nebojím sa o ne toľko, keď idú von, ako by to bolo v meste. Sú schopnejšie do života, netreba ich všade vodiť za ručičku.
Dom ste si vraj navrhli úplne sama...
Nakreslila som pôdorysy do detailov a dala som ho kamarátovi-architektovi oficiálne naprojektovať. Potom som ho stavala s firmou, ale bola som veľmi často na stavbe. Možno som si sekla povolanie. Stavať a zariaďovať je moja pasia. Mám za sebou návrhy asi trinástich kuchynských liniek, veľmi ma to baví, myslím, že som expert na úložné priestory. (smiech). Potrebujem mať všetko poruke, ale zároveň nenápadne skryté a veľmi praktické. Som taký čudný hybrid umeleckej duše s úplným systémom vo veciach. Nakreslila som si aj devätnásť kusov nábytku pre stolársku firmu tak prakticky, aby som si spôsobila čo najmenej starostí v každodenných rutinách. Dizajn nesmie podľa mňa predbehnúť funkčnosť. Vypomáham aj priateľom, a keď niekto za mnou príde, aby som mu navrhla kuchyňu, tak to urobím.
Venovali ste sa aj fotografovaniu. Stále vás to živí?
Počas korony to bol problém a odfotila som doslova šesť ľudí. Je to moja vášeň, veľká záľuba a zároveň práca. Pri fotení môžem mať pri sebe svoje deti, spoznala som veľa rodín, ktoré majú zaujímavý prístup k výchove, a veľmi ma to učí. Keď sa s niekým pri fotení naozaj spriatelíme a cítime, že sme na jednej vlne, tak si potom zavoláme, stretneme sa znovu, deti sa spolu zahrajú a my pokecáme. Mám najlepšiu prácu na svete, nemám potrebu to meniť a niečo si dokazovať. Len sa mi naskytla príležitosť prísť znovu do nahrávacieho štúdia a zistila som, že ma to stále veľmi baví.
