Nový Čas sa rozprával s jedným zo slovenských hrdinov, ktorý odišiel v čase talibanského obliehania letiska v súčasnosti na jedno z najdrsnejších miest sveta. Z toho, čo tam videl, behajú zimomriavky po chrbte. Rodičia doslova podávali batoľatá do lietadiel, aby im zabezpečili lepší život.
Celá misia trvala päťdesiatpäť hodín. Nikto z vojakov netušil, čo ich čaká. „Mal som zmiešané pocity, pretože sme šli do niečoho nového. Mali sme málo informácií a nevedeli sme, aké to tam bude,“ povedal veliteľ zásahu. Na rozdiel od toho, čo sa odohrávalo v uliciach, bola situácia na letisku relatívne pokojná.
„Situácia priamo na letisku bola pokojná, pretože naši spojenci tam majú vytvorený perimeter a letisko je chránené. Tá situácia vonku je chaotická,“ uviedol. „Najťažší bol asi ten moment, keď sme museli ísť do toho davu prvýkrát a vyhľadávať ľudí, pretože sme absolútne nevedeli, či ich vôbec nájdeme, či sa tam nenachádzajú nejaké nebezpečné osoby a či to vôbec zvládneme,“ spomenul si na svoje obavy.
„Vtedy som išiel do toho davu s takými pocitmi, že som nevedel, čo sa vlastne stane, neviem,“ doplnil. Práve v teréne zažívali vojaci, medzi ktorými boli aj príslušníci elitného žilinského pluku, tie najťažšie chvíle.
Slovenku ťahali z davu
Vojaci nemali ani informácie o tom, či sa v dave nachádzajú nebezpečné osoby. „To sme absolútne nevedeli, to nebolo možné nijakým spôsobom identifikovať,“ uviedol. V dave zúfalých ľudí, snažiacich sa o útek z krajiny, zažili ťažké chvíle. „Najpamätnejšie pre mňa bolo, keď som musel jednu občianku zo slovenského zoznamu doslova ťahať z toho davu ľudí, pretože spadla na zem a takmer ju ušliapali. Takže boli sme tam v poslednej chvíli, keď sme ju vytiahli,“ spomínal si veliteľ.
„Bolo tam veľa ľudí v dave, ktorí tam mali doslova batoľatá. Tieto batoľatá sa snažili dostať z krajiny a snažili sa ich čo najviac posielať dopredu. Ale tam bola taká spúšť, taký dav, taký chaos, že to nebolo možné,“ doplnil. O osobách, ktoré šli zachrániť, nevedeli nič okrem ich mien.
