Uväznení v divočine
Zo 100 000 nadšencov, ktorí sa vydali za zlatom, dorazilo do Dawson City zhruba 40 000. Sotva polovica z nich si po náročnej ceste mohla dovoliť zakúpenie povolenia na prieskum a ťažbu zlata. Odhaduje sa, že zhruba 4 000 zlatokopov skutočne nejaké zlato našlo, zbohatlo však len pár stoviek z nich. Keďže väčšinou to boli jednoduchí úradníci či robotníci bez skúsenosti s prežitím v divočine či ťažbou zlata, nebolo zvláštnosťou, že ich cesta pripravila o všetky úspory, až nakoniec ostali uväznení v dočasných táboroch pri riekach.
Trvalo celé dva roky od objavu prvých nugetov, než sa na miesto dostali horskými priesmykmi a po miestnych riečkach. Po príchode zistili, že všetky perspektívne miesta už boli zabraté. V Dawson City, ktoré bolo založené tesne pred vypuknutím zlatej horúčky Josephom Ladueom, sa tiesnili zástupy budúcich zlatokopov. Už len zadováženie pozemku na bývanie vyšlo na tisícky dolárov, na čom zarobil šikovný zakladateľ, ktorý tu mal aj pílu, obchod, banskú spoločnosť i hostinec.
Život v mestách ako Skagway, známom ako „Peklo na zemi“, či v Dawson City bol poriadne drsný. Neexistovali tu cesty či kanalizácia, v preplnených budovách a provizórnych stanoch sa množili choroby čo len podporovalo krádeže, bitky a vraždy. Ten, kto mal peniaze, mohol si dovoliť aspoň základnú stravu pozostávajúcu zo slaniny, fazule a chleba, väčšina zlatokopov a ich rodín však trpela podvýživou.
Na tých, čo zbohatli, čakali ďalšie nástrahy. Zlatý prach a nugety neraz prehrali pri hazardných hrách v Dawson City či minuli na pijatiku a rôzne neresti. Rovnako rýchlo o ne prichádzali pre zlé investície.