A o pár hodín už len v šoku vnímala televízne správy o tragickom páde lietadla na Zlatých pieskoch. Život si vďaka náhode zachránila, no jedna z najväčších tragédií v histórii československého civilného letectva jej zobrala kamarátov, kolegov a na istý čas aj pocit bezpečia.
Božena Volková pracovala v roku tragickej nehody ako letuška Československých aerolínií už štyri roky. „V tom čase to bolo pre mladé dievča vysnívané povolanie, spolužiačky mi závideli,“ spomína po rokoch. Všetky zážitky jej však určite nezávideli. Najmä ten z júla1976. Let z Prahy do Bratislavy nemal byť jej služobný. Chcela sa ním len po svojom inom lete dostať späť do Bratislavy. A tak zašla za kapitánom letu Svatoslavom Rosom a požiadala ho, či by sa mohla „zviezť“ na jednom zo služobných sedadiel, čo bolo v tom čase úplne bežné. Náhodné okolnosti pani Božene zachránili život. „Kapitán mi zrazu oznámil, že ma nezoberie, pretože prednosť zabrať tieto služobné sedadlá dostala posádka letu z Tunisu, ktorá tesne predtým pristála v Prahe a mala nárok na miesta z dôvodu potrebného oddychu. Oni mali proste prednosť dostať sa domov. A aj do neba...“ dodáva smutne pani Božena.
V osudný deň teda odišla do slobodárne, kde vtedy v Prahe bývala, aby tam počkala na ďalší let do Bratislavy. „Hneď po príchode do ubytovne vybehla vrátnička a čosi na mňa kričala. Chvíľku mi trvalo, kým som pochopila, o čo ide. Lietadlo, ktorým som mala pred pol hodinkou odletieť, tragicky skončilo v jazere Zlaté piesky. Strašné,“ opísala šokujúce a bolestné momenty. „Vrátnička si navyše myslela, že som v ňom sedela ja, pretože ktosi videl nastupovať moju kolegyňu Stanku, ktorá bola tiež z Piešťan ako ja a bola podobný typ ako ja...“ Tú už nikdy viac nevidela. „Poznala som ju, párkrát sme sa rozprávali.“
