Povedal to pre TASR chovateľ koní, prevádzkovateľ hipoterapie a amatérsky kováč Štefan Barančík počas nedeľného podujatia z cyklu piatich remeselných tvorivých dielní v rámci projektu Oživené remeslá v expozícii ľudovej architektúry Vihorlatského múzea (VM) v Humennom s tým, že kováči sa v minulosti, keď boli kone nevyhnutným "pracovným nástrojom", nedostatku práce obávať nemuseli.
"Podkova sa niekedy vyrábala ručne z pásoviny. Bola to skutočne ťažká práca. Jednak musel kováč najprv vyrobiť podkovu potrebného tvaru, potom do nej urobiť diery na 'podkováky', klince, potom sa na to navarovali alebo vykúvali háky, bola to strašná práca. Okutie jedného koňa bola práca na celý deň," priblížil tradičné podkúvanie koňa. Pripomenul, že kováčstvo bolo v minulosti jedným z remesiel, v ktorých vynikali kočovní cigáni.
I dnes, keď si kováči uľahčujú prácu zakúpením "polotovaru" podkovy, je však správne podkutie koňa podľa Barančíka umením. "Na svete neexistujú dve rovnaké kopytá. Kutie koňa je dosť majstrovská robota, treba tú podkovičku prispôsobovať kopýtku," ozrejmil s tým, že dobre okutý kôň kladie kopyto s podkovou na zem tak, že podkova celou svojou styčnou plochou dosadá na zem naraz. Všetky podkovy preto musí kováč prispôsobiť každému kopytu individuálne. Ak správne nesedia, môžu mu spôsobiť vážne zdravotné problémy.
