Jeden zásadný súboj ste už tento rok vyhrali, keďže ste sa presadili v náročnej slovenskej konkurencii a získali ste olympijskú miestenku. Smutného ste spravili najmä Alexandra Slafkovského. Aká bola následne komunikácia medzi vami?
Ja som ho nespravil smutným, nemohol som za to, že sa nedostal do toho rozhodujúceho finále, bola to jeho chyba. Čakali sme totiž, že práve finále o všetkom rozhodne... Ale jasné, chápem, že bol sklamaný, lebo mu olympiáda ušla niekoľkýkrát po sebe. V podstate sme sa na majstrovstvách Európy, kde sa to všetko rozhodlo, už ani nestretli. Tak to vyšlo kvôli pretekovému programu. Videli sme sa až neskôr v Čunove, tu mi zagratuloval, prehodili sme zopár slov.
Máte 196 centimetrov. To je vo vašom športe výhoda či hendikep?
Aj - aj. Výhoda je najmä to, že mám dlhé ruky – dlhý dosah a kvázi dlhý krk, že sa viem dobre zakláňať. Nevýhoda je to, že mám vyššie ťažisko, takže môžem mať horšiu stabilitu, a najväčšia nevýhoda sú kilogramy. Keď sa pozriete na najlepších kajakárov... Teraz sme sa práve bavili s jedným Čechom, majstrom sveta spred pár rokov, on má 67 kilogramov... Najlepšie je byť čo najľahší a čo najsilnejší. (smiech)
Máte 33 rokov...
O chvíľu... O štyri roky. Ja všetkým hovorím, že mám 29. (smiech)
Ako veľmi už cítite, že sa blíži športový dôchodok? Hovoríte si, že toto bude zrejme vaša posledná olympiáda?
Určite chcem ešte jazdiť minimálne do Paríža, veď to je v podstate o tri roky, o dva roky sa začnú nominačné preteky. To bude rýchlovka, budem mať 36 rokov, to je v pohode v našom športe. Aj cítim, že to ešte ide a nepatrím do starého železa. Samozrejme, aj toto je individuálne, niekomu povie telo v tridsiatke, že je koniec, iný jazdí dlho. My sme viac technická disciplína, dá sa tam dlhšie udržať.
