So svojim prvým prípadom sa stretla ešte na jeseň. "Pacientke v strednom veku sme urobili CT pľúc. Pamätám si, ako mi padla sánka, keď sme si tie snímky pozerali. Nič také som nikdy predtým nevidela. Hľadali sme kúsky funkčného pľúcneho tkaniva a mne šlo hlavou, ako to, že ešte vôbec dýcha bez ventilátora," opisuje prvé šokujúce momenty Češka Martina.
"Tohtoročná jar bola peklo. Som za tú skúsenosť veľmi rada, myslím, že ma vo výsledku zocelila a medicínsky to bolo veľmi zaujímavé. Ale bola to hnusná skúsenosť. Pamätám si pána, ktorý po dvoch týždňoch boja zomrel. Nakazil sa, keď viezol svoju príbuznú ku nám do nemocnice. Tá zomrela pár dní po tom, čo sme hospitalizovali aj jeho. Pamätám si, ako mi jeho žena volala a prosila, aby sme ho zachránili, že už ich v rodine zomrelo moc, že ona už to nezvládne," pokračuje zdravotníčka.
Ďalší pán zomrel pár dní po prijatí. Večer predtým s ním v službe hovorila, bol v ťažkom stave, ale vyzeralo to, že to zvládne. Bol mladší než jej otec. Ráno sestričky hlásili, že sa jeho stav zhoršil, ona nemala silu za ním znova ísť a hodila to na dennú službu - zomrel ešte pred tým, než sa osprchovala a odišla z práce. Pamätá si aj chlapa ako horu, ktorý sa po smrti svojej matky rozplakal. Domnieval sa, že ju nakazil. Kašľal na opatrenia a s kamarátmi si na vrchole pandémie urobili párty, nakazili sa všetci.
