Krehká „Popelka“ a sympatický princ sa stali navždy symbolom česko-slovenských Vianoc. Šokujúca správa, že Libuše Šafránková († 68) už nie je medzi nami, bolestivo zasiahla Pavla Trávníčka (70). Deň po odchode svojej obľúbenej kolegyne do umeleckého neba nabral silu pospomínať na časy, keď ako mladí herci stáli na filmovom pľaci a točili legendárnu Popolušku.
Kde vás zaskočila správa o úmrtí Libuše Šafránkovej?
Smutnú správu som sa dozvedel od jednej novinárky. Zavolala mi a povedala, že sa šíri informácia, že Libuška tu už nie je. Bol som práve na záhrade, vôbec som o ničom netušil. Veľmi, veľmi ma to zaskočilo. V prvej chvíli som to bral ako neoverenú správu. Keď sa to potvrdilo, nastala mediálna smršť telefonátov. Úprimne sa priznám, že som nebral ani jeden, pretože som nedokázal o tom s médiami komunikovať.
Čo vám v tej chvíli prešlo mysľou?
To je taký šok, že kým sa z toho človek spamätá, chvíľku to trvá. Tá správa bola a stále je natoľko šokujúca, že sa s tým musím vyrovnať, nejako si to v hlave zrovnať. Snažím sa vždy vo všetkom hľadať optimistické riešenie, nie som v žiadnom prípade pesimista a bol by som najradšej, keby sa ku mne dostali len pozitívne správy. Časom však človek pochopí, že život je taký, aký je, a my to musíme len prijať. Môže sa to stať komukoľvek a kedykoľvek. Hoci si to mnoho ľudí nemyslí, život je silnejší než my, príroda je silnejšia než my. Ale o chvíľu zas vyjde slnko a život ide ďalej, a tak sa to musíme naučiť brať.
Keď vám odchádzajú blízki, najmä vekovo príbuzní ľudia, človek si uvedomí vlastnú pominuteľnosť... Stáva sa vám to?
Viete, ja to tak mám aj s mojou maminkou, na ktorú neustále myslím, pritom je to už niekoľko rokov, čo zomrela. Ale stále sa mi zjavuje a ťažko sa s tým zmierujem. Pristúpil som na to, že tu žije so mnou, že ma stále vidí a sleduje. Akoby sme tu boli spolu...
Celý rozhovor si môžete prečítať v Novom Čase Nedeľa.
