Človek bol kvôli izolácii často sám so sebou a svojimi myšlienkami. Veľa ste toho narozprávali svojmu psíkovi so skvelým menom Guru?
Povedala som mu toho veľmi veľa, ale som si úplne istá, že ma vôbec nepočúval, lebo mi neodpovedal, čo si o tom myslí. (smiech) Viete, čo ma denne učí môj pes Guru? Byť tu a teraz. Pes nerieši minulosť ani budúcnosť, on sa teší z konkrétnej chvíle a toto my ľudia postrádame. Pomáha mi byť s ním, lebo je ako mladý pes veľmi aktívny, a zostať pri ňom so zatvorenou hlavou sa jednoducho nedá, vytrhne ma z akejkoľvek nedobrej nálady.
Vám ako introvertke padla izolácia miestami aj dobre?
Áno, to tajiť nebudem. Po šialených rokoch, keď som bola všetkému a všetkým nonstop k dispozícii, mi padlo na chvíľu vhod, že sa všetko zatvorilo a telefón prestal dookola vyzváňať. Ako všetkým umelcom. Ten duševný oddych od denného stresu bol ako balzam, ale aj ten mal len svoj čas účinku, potom mnohí upadli do akejsi letargie, ba až depresie. Tomuto som ja, našťastie, ušla práve vďaka každodennému ilustrovaniu.
Už ste zaočkovaná?
Áno, som po prvej dávke vakcíny Pfizer. Úprimne, myslela som pri zaočkovaní na svojho deda, ktorý podľahol covidu vo februári tohto roka. Denne som jemu aj babke dvakrát telefonovala, ako sa cítia, snažila som sa byť z Bratislavy akokoľvek nápomocná, poslala som im oxymeter, lieky, vitamíny, tak veľmi som chcela, aby sa z toho dostal, ale nedal to. Bol to silný chlap, ktorého práve jeho fyzická zdatnosť veľakrát postavila z chorôb na nohy, ale že ho skolí covid, tomu doteraz nevieme uveriť. Pred ochorením sa nechcel dať očkovať so slovami, že veď aj tak nikam nechodí. Verím tomu, že ak by bol zaočkovaný, tak by bol jeho priebeh covidu miernejší a stále by bol s nami. Nechcem ľudí prehovárať, to nie je moja úloha, každý z nás má právo slobodnej voľby, ja som sa rozhodla pre vakcínu, pretože sa chcem chrániť, aj svoju rodinu, a tiež sa vrátiť ku kapele a k svojej práci.
Všetci sme vďaka korone dostali riadnu lekciu. Museli sme sa vo všeličom obmedziť, uskromniť, naučiť sa žiť inak. Veríte v ľudí, že sa zmenili a vydrží im to? Že budeme ako celok rozmýšľať inak, empatickejšie voči sebe navzájom aj voči prírode?
Bojím sa toho, že to ľuďom nevydrží. Náznaky toho vidím vlastne už teraz a ešte to nie je za nami. Bojím sa toho, že ľudia zabudnú, v akom pekle sme boli, a že ich to nič dôležité nenaučilo, hoci sa mnohí bili do pŕs, že to v nich zanechalo silnú stopu empatie. Bolo dobré zistiť, že sa vieme úžasne zomknúť a pracovať spolu za záchranu svojich životov ako mravce, ako jeden živý organizmus, ale už sa zase odpájame, už posudzujeme, ignorujeme, už si pozeráme iba na špičku vlastného nosa a to ma znepokojuje. A to sme si priali, aby to svet zmenilo.
Váš basgitarista a manažér Pavol Smolka sa počas koronakrízy stal akýmsi muzikantským hlasom smerom k politikom v snahe umelcov adekvátne odškodniť. Zrejme veľmi frustrujúci boj. Prežívali ste to a prežívate spolu s ním?
Paľa obdivujem a vždy, keď ho vidím v televízii bojovať za všetkých nás z kultúrneho priemyslu, cítim hrdosť. Mám všetky tie jeho frustrácie a príbehy osudov ľudí z prvej ruky a neprestávam veriť, že spolu so svojimi kolegami z Hudobnej únie to vydržia. So smútkom v hlase mi často telefonuje, že sa mám pripraviť na to, že ani tento rok nebude dobrý, lebo to jednoducho mnohí organizátori a usporiadatelia koncertov nedali a už sa k tejto práci nikdy nevrátia. Je to smutné, ale mám v hlave veľké miesto pre pozitívne myslenie a cítim, že hoci sú mnohé veci nenávratne preč, máme pred sebou niečo nové, čo nás zase pozdvihne. Neviem, čo to bude, ale som o tom presvedčená.
