Ako napríklad? Spomínate si na nejaký jeho „cezhraničný“ lapsus?
Myslím si, že to bolo v priamej komunikácii s poslucháčmi. Niekto volal do vysielania a ani nevedel, o čom je reč, len bol rád, že sa dovolal do rádia. Julo to takému človek vedel dať najavo, niekedy možno trochu neprijateľným spôsobom. Spomínam si na jednu príhodu – niekto sa dovolal do živého vysielania a povedal Julovi: ‚Bože, si k...t?‘ Julo to s nadhľadom ignoroval, no keď zavolal aj druhý raz a zopakoval to isté, tak Julo nezaváhal a povedal: ‚Viete, ja si myslím, že slovo k...t do rozhlasového vysielania nepatrí.‘ Tuším za to dostal potom pokutu... Pre mňa je to ilustráciou Jula ako takého, on vedel nielen „rozdať“, ale aj prijať ranu. Nešetril sám seba. Nebol citlivka – ubližujú mi, tak ma všetci ľutujte.
Boli ste neskôr v kontakte aj súkromne, či len pracovne?
Stretávali sme sa v posledných rokoch viac-menej náhodne, najčastejšie, keď potreboval nahrať nejaké veci do svojej relácie. Mal som možnosť zažiť, keď organizoval festival na Záhorí, na Rudave, vtedy sme bývali práve v chate v Malých Levároch, kde aj zomrel. Z dnešného pohľadu je mi jasné, prečo sa tam definitívne presťahoval. Pretože je tam nádherne.
Verím, že tam našiel svoj vysnívaný domov, ktorý mu vyhovoval. Aj mal blízko do práce do Bratislavy, aj mal niečo, čo ho v živote tešilo. Stretávali sme sa aj na spoločenských akciách, na krstoch, premiérach filmov, prípadne, ak potreboval nahrať do relácie nejaké moje vyjadrenie. Boli to vždy veľmi príjemné stretnutia, aj keď sme sa dlho nevideli, v prvej sekunde sme sa dostali na rovnakú vlnu, ako v tých IRŠ-áckych časoch, či najslávnejších časoch Rock FM.
