Mnohé rodiny prišli o svojich príbuzných a vari každý z nás pozná niekoho, kto zápasil s covidom - či už s ľahším priebehom doma, alebo na nemocničnom lôžku. Pandémia však preverila ešte niečo. Ukázala, aké krehké je naše duševné zdravie. A práve na túto tému sme sa porozprávali so psychológom Jánom Faltusom (33).
Evidujete počas pandémie zvýšený záujem o psychologickú pomoc?
V prvej vlne pandémie sa takmer okamžite začalo hovoriť o možnom vplyve pandémie na psychiku. Prežívali sme strach a neistotu, ale napokon aj vďaka nízkemu počtu infikovaných a krátkemu trvaniu tejto vlny sme sa dokázali zmobilizovať a vydať zo seba to najlepšie, čo v nás bolo. Dá sa dokonca povedať, že mnohým ľuďom s úzkostnými poruchami sa stav zlepšil, nakoľko úzkostných ľudí videli všade okolo seba, zrazu v tom neboli sami. Až druhá vlna priniesla vážnejšiu frustráciu z obmedzení, osobnú skúsenosť so smrťou, finančné či vzťahové problémy a podľa môjho názoru často spôsobila, že do popredia išli naše horšie vlastnosti. Vo výsledku aj u nás v ambulancii evidujeme zvýšený záujem o psychologickú pomoc.
Čo sa po roku života v neistote stalo s našou psychikou?
Verím, že mnohí z nás sa stali psychicky odolnejšími. Na opačnej strane spektra sú ľudia, ktorí boli disponovaní, často dedične, k labilite a u tých sa mohli kvôli intenzívnemu stresu rozvinúť psychické poruchy, najčastejšie úzkostné poruchy či depresia.
Zomkli sme sa a sme súdržnejší, alebo naopak, viac hľadíme na svoje potreby a ostatní nás, takpovediac, nezaujímajú?
Jednoduchá odpoveď by bola, že v prvej vlne sme boli súdržní, v druhej vlne nás druhí už zaujímali menej. Vzťahová rovina v pandémii je však omnoho komplikovanejšia. Som rád, že ste použili termín potreba, pretože úspešné odhalenie a venovanie sa skutočným potrebám vnímam vždy ako priaznivé. Hoci v tomto procese často zistíme, že správne s potrebou naložíme, ak jej uspokojenie odložíme. Pridám situáciu, ktorá mohla v ostatnom období veľmi často nastať. Pracujúci, veľmi vyťažený rodič, napríklad podnikateľ v gastro sektore, si vďaka lockdownu uvedomil, že jeho potrebou je byť so svojou rodinou, vedieť viac o tom, čo prežívajú, nielen akosi materiálne do rodiny prispievať. Potrebu byť úspešný, dobre zarábajúci človek, bol nútený na čas odložiť a v budúcnosti už k nej bude pristupovať inak.
Môžeme povedať, že vďaka tomu, čo sme prežili, každú ďalšiu krízu zvládneme lepšie?
Tu platí stará známa pravda, že čo nás nezabije, to nás posilní. Ako nič v psychológii, ani toto však neplatí absolútne. Napríklad sa ojedinele stretávame aj s prípadmi posttraumatickej stresovej poruchy a tá človeka na dlho vyradí z bežného fungovania. V prípade covidu ide najčastejšie o zdravotníkov, ktorí pracovali na covidových oddeleniach, alebo aj o ľudí, ktorí boli týchto traumatizujúcich situácií účastní ako pacienti.
