Nela Pocisková (30) s mamou Ľudmilou (56)
Mamina je absolútny „dríč“, človek, ktorý v 15 rokoch prišiel do Bratislavy a vzal život do vlastných rúk. Vybudovala úplne sama obrovskú firmu od piky. Je neskutočne pracovitá, veľmi trpezlivá, nesmierne rodinne založená, miluje nás celým srdcom, dala by nám všetko a pre rodinu by sa aj rozkrájala. Je pre mňa veľkým vzorom v tom, ako pristupuje k práci, aká je zodpovedná, ako si stojí za svojím, ako drie, aby dosiahla to, čo chce. Naučila som sa od nej asi všetko. Samozrejme si vyberám, čo je môjmu srdcu bližšie. Hlavne som od nej dostala do vienka nebyť odkázaná na nikoho, len na seba, vedieť sa o seba postarať a mať cit pre rodinu - vážiť si a mať ju vždy na prvom mieste. Tiež to, že keď sa mi nedarí, tak sa nevzdávam a som bojovník, ona je taká istá - sme bojovnice. Najkrajšie spomienky mám asi na chvíľu, keď som odohrala jedno predstavenie, prišla za mnou aj s otcom a rozplakali ma. Mamina mi povedala, že je na mňa nesmierne hrdá a pyšná, a že mi ďakuje za jeden z najkrajších zážitkov, aké v živote zažila. Párkrát sme boli spolu aj na dovolenke - mamina je hrozný „stresmen“, vždy sa snaží o to, aby sme nemali žiadny chaos a mohli sme v pohode odletieť. Myslí si, že to určite nestihneme, a tak sedí niekoľko hodín pred odletom pri gate, lebo sa bojí, že ak pôjde neskôr, tak ho ani nenájde. Dokonca radšej nejde vtedy ani na toaletu, aby ho náhodou nezmeškala.
Mama o Nele:
Nelka je moja dokonalá dcéra, som na ňu nesmierne pyšná. Viem, že sú to otrepané frázy, ale nie som ani básnik, ani skladateľ, aby som dokázala vyjadriť inými slovami, že si na nej vážim všetko. To, ako sa stará o rodinu, ako zvláda pracovné povinnosti, aj ako chce všetko urobiť na sto percent a nakoniec aj tak skonštatuje, že to mohlo byť ešte lepšie. Všetko robí s úsmevom a láskou. Pamätám si, keď mala asi 10 rokov a vynechala vlastnou výhovorkou hodinu klavíra, tak som jej cestou zo školy povedala, že keď prídeme domov, dostane desaťkrát na zadok varechou, aby si navždy zapamätala, že sa to nerobí. Doma som ju poslala prezliecť sa a čakala som ju s varechou. Nelka prišla v teplákoch a začalo odrátavanie nákladu na zadok, pri ktorom sme obidve plakali. Mne jej bolo ľúto, ale keďže som jej to sľúbila, už som nemohla cúvnuť a ona vrieskala, ako keby ju to náramne bolelo. Keď padla posledná, manžel sa začal smiať a ja som si všimla, že jej do teplákov napchal handry, aby ju to nebolelo. Takže takýto bol prvý a posledný Nelkin výprask.
