Aký bol Július Pántik (1922 - 2002) v skutočnom živote? Ako naňho spomínajú rodina, kolegovia, kamaráti?
Pántik strávil detstvo v rodnej dedinke Stredné Plachtince (okr. Veľký Krtíš). Hoci rodičia z neho chceli mať právnika a komediantské remeslo mu zakazovali, jeho cesta od začiatku nabrala smer k ochotníckemu divadlu. „Nevedeli, čo to obnáša. Ľudia z dediny nechodili do Národného divadla,“ spomína si na ťažké začiatky Pántikova kolegyňa Mária Kráľovičová (84).
A tak musel Pántik rodičom sľúbiť, že najprv vyštuduje niečo poriadne. Právo, ktoré študoval na vysokej škole v Bratislave, však nikdy nedokončil. Remeslo „hladného umelca“ si ho predsa len našlo. V rokoch 1940 - 1944 absolvoval Štátne konzervatórium v Bratislave a už počas štúdia účinkoval v SND.
Na svoju prvú divadelnú premiéru v hre Rozbitý krčah však Pántik takmer nestihol doraziť. Keďže bol unavený, rozhodol sa, že si po generálke zdriemne. Upozornil domácu, u ktorej býval, aby ho včas zobudila. Keď sa ešte o pol siedmej neobjavil v divadle, režisér Viliam Jamnický rozčúlene kričal: „Ja toho sopliaka vyhodím a viac ho tu nechcem vidieť!“ Pántikovi kolegovia si preto zobrali taxík a išli po neho. Na mieste zistili, že domácej bolo ľúto kolegu zobudiť. Odvtedy budúci herec nikdy nemeškal a tento prehrešok ani nikomu netoleroval.
Dedo Jozef
Hoci si Pántik počas života zahral stovky postáv, žiadna mu nepriniesla taký závratný úspech ako slávny dedo Jozef v Bambuľkiných dobrodružstvách (1982). „Počas dedovho života sme najviac vnímali práve Bambuľku. Dotkla sa nás a zanechala v nás najväčšie spomienky,“ hovorí o Pántikovi jeden z jeho piatich vnukov Matúš Cinzer (37).
Ponuka zahrať si láskavého deda Jozefa, ktorý vštepuje rozumy a slušné správanie malému dievčatku, prišla v roku 1982. A, paradoxne, úloha z večerníčka spravila z Pántika legendu, ktorú pozná aj dnešná mladá generácia. Neopakovateľné stretnutie s hercom sa vrylo do pamäti dnes už dospelej Bambuľke. „Keď sme sa prvýkrát videli, opýtala som sa ho, či má žuvačku. A mal! Hneď sme boli kamaráti,“ opisuje zážitok s úsmevom Monika Haasová (35). „Každé ráno sme chodili volgou po deda Jozefa, myslím, že takto som pána Pántika aj skutočne oslovovala. Kým sa vychystal, behala som po ich veľkom dome. Vnímala som to už ako taký ranný rituál. Niekedy som na neho čakala, kým príde naspäť domov z rannej vychádzky so psom Dickom,“ vracia sa v pamäti do svojho detstva herečka.
Nakrúcania sa často zúčastňovali aj Pántikovi vnuci, ktorí si vyskúšali úlohu komparzistov. Ako hovorí jeden z nich, Matúš Cinzer, boli natoľko vtiahnutí do deja, že nielenže skoro nedýchali, ale samotné nakrúcanie si ani neuvedomovali. „Možno to tak dedo schválne načasoval, ale Bambuľka tam prišla skutočne ako veľké prekvapenie. Predtým, ako vybehla zo škatule, sme ju na pľaci vôbec nevideli.“
Pántik sa s úlohou deda Jozefa dlho stotožňovať nemusel. „Akoby hral sám seba,“ tvrdí o starom otcovi vnuk. „Vždy sa veľmi dobre cítil v záhrade a aj nás sa snažil naučiť, ako si vypestovať zeleninu, ako sa starať o záhradu, vystreliť z pušky, či ako správne fungovať v rodine a spoločnosti...“ Podoba s dedom Jozefom teda nebola čisto náhodná. „Myslím si, že tá úloha bola pre neho ušitá na mieru a nemusel až tak veľa hrať,“ hovorí Matúš. „Kvôli seriálu Bambuľkine dobrodružstvá si dokonca nechal narásť bradu.“
Na úsmevné zážitky z nakrúcania, pri ktorom si užili veľa zábavy, si ďalej spomína Monika Haasová. „Raz sme nakrúcali scénu s pesničkou o odvrávaní. V texte nasledovali po sebe slová ako nebudem, nechcem, nechaj ma, nezaspím a nezjem. Dedo Jozef si nevedel zapamätať, ako idú po sebe, tak mu ich napísali na veľký plagát a celé to čítal zo strechy,“ hovorí Monika, ktorú si odvtedy ľudia pamätajú ako malú Bambuľku.
Celoživotná láska
Celoživotnou oporou veľkého herca bola jeho manželka Jolanka, s ktorou mali dcéry Annu (61) a Zuzanu (65). Zoznámili sa prostredníctvom kolegu v divadle. Pár tvorili 46 rokov a boli skutočne zohratým tandemom. „Babka sa s jeho prácou absolútne zžila, vedela, že sa v nej dedo našiel a je jeho poslaním. Brala to ako samozrejmosť,“ hovorí o dokonalej rodinnej harmónii Pántikov vnuk. Rodina bola pre veľkého herca vždy prioritou. Po celý život bol vzorným otcom, vynikajúcim manželom i starým otcom, ktorý držal všetkých pokope. „Centrálou bol dedov dom, kde sme sa stretávali. Babka Jolanka zabezpečovala keteringový servis a teplo domáceho kozuba. Dedo Pántik mal na starosti kultúrnu a zábavnú stránku. Pekne sa dopĺňali a jeden bez druhého by nevedeli fungovať...“
U Pántikovcov mali vždy dvere otvorené aj hereckí kolegovia. Často prišla návšteva nečakane, ale babka Jolanka už bola vytrénovaná a ako dobrá gazdinka dokázala pripraviť chutné občerstvenie. „K Pántikovcom sme chodili veľmi radi, dobre sa u nich varilo,“ spomína si Kráľovičová. Deti hercov sa v tých časoch navzájom dobre poznali, chodievali spolu na prvé máje a Pántik im často robil Mikuláša.
Smrť Jolanky
Pozitívne naladeného herca, ktorý vždy prekypoval životným elánom a optimizmom, však v roku 1992 zasiahla bolestivá rana osudu. Týždeň po jeho 70. narodeninách mu zomrela milovaná manželka Jolanka. „Naša mama bola chorá na srdce. Aj ju operovali, no päť mesiacov po operácii zomrela,“ hovorí o matkinom podlomenom zdraví Pántikova mladšia dcéra Anna.
Pántik tak stratil životnú oporu a akoby odišla časť z neho. „Zrazu sa z neho vytratila životná iskra a strácal motiváciu. Je to zvláštne, ale naozaj po celých 46 rokov spolu fungovali ako veľmi dobrý tandem,“ hovorí o dedovi Matúš, u ktorého po babkinej smrti začal Pántik bývať. Nezastupiteľnú úlohu, akú zohrávala v dedovom živote Jolanka, však jeho blízki prebrať nedokázali.
V roku 1998 sa navyše dostavili vážne zdravotné problémy. „Otcovi sa na nohe zapchala cieva a urobila zrazenina. Následkom toho dostal slabšiu mozgovú príhodu. Lekári zasiahli okamžite, takže nakoniec mal len slabšiu rečovú chybu,“ spomína si na trpké chvíle hercova dcéra Anna. Zdravie veľkého herca však zostalo podlomené. „Štyri roky po mŕtvici si zlomil bedrový kĺb. Keďže užíval lieky na riedenie krvi, nemohli ho hneď operovať. Operácia sa odkladala nejaké 3 - 4 dni, a keď ju urobili, nešlo to vrátiť naspäť.“ Krátko po operácii 25. augusta 2002 milovaný dedo Jozef zomrel...
Marína Kráľovičová: Bola som jeho poslednou milenkou!Poslednou javiskovou milenkou Júliusa Pántika bola jeho žiačka z konzervatória, herečka Marína Kráľovičová (84). „Vždy nado mnou držal ochrannú ruku. Vedel, že pochádzam zo zapadákova a ako Záhoráčka som sa musela naučiť spisovne po slovensky. Keď som prišla na školu, Julo tam už učil a na javisku žiaril ako hviezda prvej veľkosti,“ spomína na svojho kolegu a profesora Kráľovičová. „Neskôr sme spolu prežívali všetky lásky života. Bola som jeho dcérou, milenkou, ženou, ale už sa mi nepošťastilo byť jeho babičkou,“ hovorí nestarnúca herečka.
Na divadelných doskách to prvýkrát medzi Pántikom a Kráľovičovou zaiskrilo v Kremeľskom orloji (1947), kde si zahrala jeho milenku Mášu. Osudy šťastne zaľúbených dvojíc, ale aj milencov s nie vždy priaznivým koncom, pokračovali a nevyhli sa im ani v Pántikovom filmovom debute Priehrada (1950).
Otázne preto bolo, či medzi hereckými kolegami nevzplanula iskra aj v skutočnosti. „Do každého partnera som bola na javisku zamilovaná. Mojimi milencami boli aj Laco Chudík, Ivan Mistrík, Karol Machata, Štefan Kvietik či Mikuláš Huba. A všetky baby mi vždy závideli!“ odpovedá s úsmevom Kráľovičová. „Niektorým som aj povedala, že hoci v divadle by som s nimi bola stále, doma by som ich asi po dvoch hodinách zabila,“ smeje sa herečka. „Ale Julo bol iný prípad. Bol to úžasný človek ako všetci dedinčania a ľudia prírody. Taký maslový chlieb,“ dodáva Kráľovičová.
