Charizmatický Stredoslovák so šibalskými očami patril k najslávnejšej generácii slovenských hercov. Žiaril vedľa takých hviezd ako Dibarbora, Pántik či Mistrík...
Herec s nezabudnuteľným úsmevom bol pre rodičov vytúženým dieťaťom. Do rodiny železničiara z Budatína pri Žiline sa najprv narodila dcéra Antónia, jej traja mladší súrodenci, žiaľ, zomreli ešte ako malé deti. Keď začiatkom roka 1934 prišiel na svet ďalší synček, rodičia sa veľmi báli o jeho život a tak dostal meno práve po sestre Antónii. Krstné meno malo Antona Mrvečku po celý život chrániť.
Malý Tonko bol neposedným dieťaťom, ktoré sa rado predvádzalo. Najradšej kamarátom ukazoval svoje plavecké vlohy, pri sútoku Kysuce a Váhu dokázal šantiť celé hodiny. „Otecko mal iba 15 rokov, keď sa dozvedel, že vo Zvolene robia konkurz do divadla. Práve skončil meštianku a vycítil, že má šancu. Počas cesty vlakom sedel v jednom vagóne s legendárnym Andrejom Bagarom,“ spomína na slávneho otca Mrvečkova najstaršia dcéra a bývalá herečka trnavského divadla Silvia Kočanová. Mladý Mrvečka pred komisiou vystúpil ako posledný v poradí, no vďaka vrodenému talentu ho prijali. Možno mal trocha šťastie, že v porote sedel práve Bagar.
Usmievavý mladík vo Zvolene vydržal dva roky a už ako 17-ročný začal účinkovať v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Prišli hercove prvé filmové úlohy - v roku 1952 si zahral v budovateľskom filme z baníckeho prostredia Nad nami svitá, o rok neskôr stvárnil v Stratenej stope mladého vojaka v pohraničí. Mrvečka našiel v hlavnom meste aj životnú lásku, rodenú Viedenčanku a povolaním zdravotnú sestru Elfriedu. Budúci manželia sa stretli v hoteli Carlton, obaja boli po rozchode a spojilo ich oplakávanie stratených lások.
Športovec
Anton a Elfrieda sa zosobášili v roku 1959, v tom čase už mal talentovaný herec za sebou nakrúcanie jedného z jeho najvydarenejších filmov - Šťastie príde v nedeľu od režiséra Jána Lacka. Mrvečka si tu zahral najmladšieho z trojice kamarátov, ktorí celý týždeň zháňajú peniaze, aby si mohli podať športku. V roku 1960 nakrúcal Lacko ďalšiu skvelú komédiu Skalní v ofsajde. Do hlavných úloh obsadil Františka Dibarboru, Arnošta Garlatyho a znova Mrvečku. Príbeh troch stavebných projektantov a milovníkov futbalu, ktorí sa snažia dostať na zápas medzi Československom a Brazíliou, sa stal medzi športovými fanúšikmi legendou. „Mydielko, kriedička, kávička a o chvíľu je tu horúčka ako hrom. Stačí jedna injekcia a som na nohách,“ hovoril Mrvečka v jednej scéne, keď sa jeho postava snažila umelo vyvolať teplotu a uliať sa tak z práce. Túto fintu potom vo veľkom skúšali školáci. „Vždy ho nahnevalo, keď sa dozvedel, že niekto znova skúšal ten trik s mydlom a kávou. Vedel totiž, že nefunguje,“ prezrádza s úsmevom jeho dcéra.
Okrem herectva boli Mrvečkovou ďalšou veľkou vášňou autá. Za život vystriedal šesť vozidiel, no najviac bol hrdý na svoje prvé a posledné auto - novučičkú volgu a mercedes z Viedne. Okrem toho miloval hokej a celkovo zimné športy. Dzurilla, Nedomanský či Golonka boli jeho dobrými priateľmi. Najstaršiu dcéru dokonca prihlásil na krasokorčuľovanie a Silvia sa tomuto športu venovala viac než dvanásť rokov. Často sa stávalo, že herec bol na hokejovom zápase a do divadla prišiel iba dve-tri minúty pred začiatkom predstavenia. „Boli časy, keď bol Tóno Mrvečka na zimnom štadióne každý deň. Naozaj si však nepamätám, že by čo len raz prišiel v zlej nálade a bez úsmevu. O to viac jeho smrť šokovala. Herci a športovci mali v tom čase k sebe veľmi blízko. Mrvečka a ďalší chodili vo veľkom na zápasy Slovana, my sme ich zase na revanš sledovali v divadle,“ spomína na svojho kamaráta hokejová legenda Jozef Golonka.
Silné bolesti
V sedemdesiatych rokoch nakrútil Mrvečka ďalšie podarené filmy. Keďže trocha pribral, režiséri ho už neobsadzovali do komediálnych postáv. Filmy Zajtra bude neskoro či Deň, ktorý neumrie sa významne zapísali do histórie slovenskej kinematografie. Zároveň herec neustálehrával v SND. „Najkrajšie chvíle s Tonkom sa mi vybavujú v súvislosti s muzikálom Na skle maľované, s ktorým sme precestovali mnohé krajiny. Všade rozdával radosť a vždy, keď sa vrátil zo zahraničia, mal pre kolegov množstvo darčekov. Usmieval sa a vravel: Pozri, Oldo, čo som priniesol. Navyše bol veľmi starostlivý. Keď niekto na našich cestách ochorel, Tonko sa potom neustále pýtal, či mu už je lepšie,“ rozpráva hercov kolega a kamarát z detstva Oldo Hlaváček.
Nikto však v tom čase ešte netušil, že vždy usmiaty Mrvečka trpí silnými, neznesiteľnými migrénami. „Bolesti hlavy otecka trápili päť, možno i desať rokov. Bol stále v jednom kole. Z nakrúcania išiel do rozhlasu, odtiaľ zase dabovať. Zároveň sa chcel aj naplno venovať rodine. Keď sme boli na dovolenke, otec všetko dopredu naplánoval, doslova každý detail. Nedokázal by ležať a oddychovať niekde pri vode,“ približuje otcovu povahu dcéra. Mrvečka pre svoj spôsob života veľmi málo spal a jeho trápenie naberalo na intenzite. Čo však skutočne cítil, nevedeli ani najbližší. V spoločnosti síce často vtipkoval, doma však bol skôr tichý a o práci nerozprával. Iba párkrát spomenul, že pre herecké povolanie treba veľmi silnú povahu. Neustále pracoval, jeho hlas poznali aj deti - v niekoľkých prvých častiach seriálu Včielka Maja nadaboval lúčneho koníka Flipa.
Mrvečkove problémy neprestávali, bral čoraz viac liekov a napokon skúsil liečebný pobyt v bratislavskej vojenskej nemocnici. Jeden kamarát však hercovi neskôr poradil, aby išiel na psychiatrickú kliniku do Pezinka. Vraj aj on tam bol a lekári ho dali do poriadku. Hercov zdravotný stav sa počas hospitalizácie neustále menil. Raz prekypoval optimizmom, inokedy nemal chuť ísť ani na prechádzku. „Silvia, nikto mi tu neverí. Všetci si myslia, že som prepracovaný, ale ja mám obrovské bolesti hlavy,“ opakuje Kočanová jedny z posledných slov, ktoré jej otec povedal. Napokon prišla strašná, zdrvujúca správa.
Nejasnosti zostali
Podľa oficiálnej vyšetrovacej správy ukončil Anton Mrvečka 20. apríla 1985 svoj život skokom z okna. Pracovníci nemocnice hovorili, že mŕtveho herca našli s jemným a záhadným úsmevom na tvári. „Nedokážem opísať, čo sme vtedy cítili. Otecko bol veľmi pozitívny človek, nič nenasvedčovalo tomu, že by si dokázal siahnuť na život. Mamička veľmi trpela, roky sa z toho nešťastia nedokázala spamätať. Zmenil ju až príchod prvej vnučky,“ hovorí o najťažších životných chvíľach Kočanová.
Keď sa ešte v roku 1982 zastrelil legendárny herec Ivan Mistrík, Mrvečka zúfalý čin svojho kolegu a priateľa veľmi odsudzoval. „S Ďurom Slezáčkom sme dvakrát Tonka Mrvečku navštívili vo vojenskej nemocnici. Pamätám sa, ako nám vravel, že má jedno tajomstvo. Mali sme sa ho však dozvedieť až neskôr,“ spomína Hlaváček. Až po hercovej smrti sa ukázalo, že trpel zákernou mozgovou atrofiou. Mozgové bunky sa neobnovovali a životne dôležitý orgán predčasne zostarol. „Oteckovi zhoršoval zdravotný stav aj spôsob života. Chcel toho toľko stihnúť, no nebolo to v ľudských silách. Mal krátko po päťdesiatke a za sebou život akoby 80-ročného človeka. Až neskôr sme sa dozvedeli, že bral silné utišujúce lieky. Možno mu zostalo zle, možno stratil orientáciu. Čo ak si chcel len oddýchnuť na širokej parapete, kam si ľahol a ktorá bola nízko nad zemou? Otecko vypadol z okna v cudzej izbe, navyše iba z druhého poschodia. Pri tejto výške predsa nie je smrť zaručená,“ pýta sa na záver sama seba dcéra Antona Mrvečku. Otázniky nad smrťou milovaného otecka ju však budú navždy prenasledovať...
