Dva vzácne kúsky má schované v pivnici a nemieni ich predať! „Prednedávnom ich chceli kúpiť za dvadsaťtisíc dolárov. Ale odmietol som,“ vyhlásil Sakáč, ktorý sa stále venuje trénovaniu mladých brankárov.
S Dzurillom si vytrpel
Pri obzretí sa do slovenskej hokejovej histórie vám spomedzi brankárov určite napadnú dve mená. Vladimír Dzurilla a Marcel Sakáč. Druhý menovaný bol síce v tieni svojho úspešnejšieho kolegu, no aj tak sa prepracoval na brankársku jednotku v Slovane aj v československej reprezentácii. „Do Slovana som išiel kvôli tomu, aby som sledoval Vlada pri tréningoch a zápasoch a stal sa tak kvalitným gólmanom. Veď od koho som sa mal vtedy učiť, ak nie od neho,“ priznal Sakáč, ktorý prišiel z Popradu do Bratislavy v roku 1966.
Rodák z Tatier si však s Dzurillom užil svoje. „Stávalo sa, že som prišiel do šatne a slušne ho pozdravil, no on bol ticho. Väčšinou sme sa rozprávali len v krátkych vetách. Vlado bol totiž v tej dobe brankár svetovej triedy, neznášal konkurenciu a ja som sa vtedy šplhal na jeho úroveň, čo mu príliš nevoňalo,“ vysvetlil 63-ročný Sakáč.
Na hlave má 150 stehov
Marcel Sakáč rád spomína na šampionát v Ženeve v roku 1971, keď mu organizátori zakázali chytať. „Nemal som masku a bez nej ma nechceli pustiť na ľad. Požičal som si nejakú prilbu od hráčov a tak chytal. Po týchto MS som si však už zaobstaral hneď dva kryty hlavy. Jeden do reprezentácie a druhý do klubu,“ zaspomínal Sakáč a zamyslel sa nad svojimi zraneniami: „Jedna strela mi raz vyrazila štrnásť zubov! Nos som mal zlomený vari osemkrát, dokopy mám na hlave asi 150 stehov, ale najhoršie to bolo so zlomeninou nadočnicového oblúka, ktorý som mal vrazený dovnútra. Dva mesiace som nevidel na jedno oko!“
Aj preto si tak cení práve tie dve masky, ktoré mu vyrobil jeho kamarát a v ktorých potom odchytal celú kariéru. „Mám ich schované v pivnici a nepredám ich za nič na svete. Už mi za ne jeden pán z Minnesoty ponúkal aj 20-tisíc dolárov, ale odmietol som, z čoho bola manželka sklamaná,“ smeje sa legenda a rovnako v dobrej nálade odpovedá na otázku, či by si vedel predstaviť hrať v tejto dobe: „Ale čoby nie, rozhodne áno, veď za tie peniaze, čo teraz dostávajú hráči...“
Majú o neho záujem v zahraničí
Stále ho baví vychovávať mladých brankárov. Marcel Sakáč sa po hráčskej kariére vrhol na trénerskú dráhu, no v posledných rokoch okrem letných kempov pôsobí v zahraničí. „Chodím pravidelne do Rakúska a okolia, kde majú o moje služby záujem,“ priznal Sakáč a zamyslel sa: „Skutočne neviem, či by som prijal ponuku byť napríklad trénerom brankárov pri národnom, pretože chcem pracovať koncepčne s mladými brankármi.“
