Stredozemné more sa v treťohorách naplnilo za dva roky

Po približne 300 000 rokoch však jeho panvu opätovne zatopili vody Atlantiku, 90 percent za nanajvýš dva roky. V najnovšom čísle časopisu Nature to oznámil sedemčlenný tím vedcov zo Španielska a Francúzska na čele s Danielom Garcěom-Castellanosom z Ústavu vied o Zemi Jaumea Almeru CSIC (španielska analógia našej SAV) v Barcelone.

Pomocou vzoriek z hĺbkových vrtov a seizmických meraní doložili existenciu 200 kilometrov dlhého kanála cez dnešný Gibraltarský prieliv, ktorý pred približne 5,33 miliónmi rokov vyhĺbili vody, opätovne sa valiace z Atlantiku do stredomorskej panvy.

Začalo sa to pomaly, občasnými pretečeniami, čo trvalo niekoľko tisícročí. Plných 90 percent vody však vtedy do Stredozemného mora natieklo za zopár mesiacov až dva roky.

Nešlo o príslovečný „gibraltarský vodopád“, predpokladaný v skorších výskumoch. Skôr to bola obrovská, niekoľko kilometrov široká, k východu mierne sklonená rampa.

Vrcholové prietoky však boli impozantné, na úrovni sto miliónov metrov kubických za sekundu. Teda tisícnásobku dnešného stredného prietoku Amazonky. V stredomorskej panve vtedy hladina mohla stúpať až o katastrofických vyše 10 metrov za deň.

Pôvodné Stredozemné more izolovali geologické zdvihy od svetových oceánov pred približne 5,6 miliónmi rokov. Následne v značnej miere vyschlo intenzívnym vyparovaním, hladina bola o 1500 až 2700 metrov nižšie, čo sa označuje ako tzv. messinská kríza slanosti.

Svedčia o tom aj kaňony vyhĺbené dávnymi riekami, ktoré dnes ležia až 2500 metrov pod hladinou mora pri delte Nílu a 1000 metrov pod hladinou mora pri delte Rhôny.

Vysychanie Stredozemného mora trvalo vyše štvrť milióna rokov, až pokým sa zasa naopak geologické poklesy na Gibraltarskom prahu – zrejme v kombinácii s eróziou tohto prahu a stúpaním oceánskej hladiny – nepostarali o jeho doplnenie vodami Atlantiku, čo sa označuje ako tzv. zancleánska alebo postmessinská zátopa.

Dosiaľ však nebolo jasné, ako to celé prebehlo. Valiace sa vody Atlantiku pri krátkom katastrofickom vyvrcholení zátopy zerodovali v Gibraltarskom prielive 500 kilometrov kubických horniny. Spätné pôsobenie posunulo prah o 30-80 kilometrov na západ.