Biznis s katastrofou
Dnes je radiácia v okolí sarkofágu natoľko nízka, že verejnosť môže za prísnych podmienok navštevovať uzavretú oblasť rozprestierajúcu sa do vzdialenosti 30 km od miesta nehody. Ukrajinská vláda v roku 2011 uvoľnila pravidlá a mnoho cestovných kancelárií vďaka tomu môže organizovať licencované prehliadky v uzavretej zóne. Pre krajinu ide o dôležitý zdroj príjmov a časom by do oblasti mohol prúdiť až milión turistov ročne.
Naplánovať si možno jednodenný výlet i súkromný týždenný pobyt. Záujemcovia si okrem základného okruhu môžu priplatiť napríklad za návštevu u miestnych obyvateľov, ktorí sa do zakázanej zóny vrátili. Zažiť autentickú Ukrajinu a pohostenie od domácich spolu s rozprávaním o tom, ako sa im po návrate žije, považujú mnohí za vzrušujúce dobrodružstvo.
Štart v Kyjeve
Výlet si môžete jednoducho objednať cez internet, stojí niekoľko sto eur. Väčšina návštevníkov vyráža autobusom z Kyjeva a po dvoch hodinách vstupujú prvým kontrolným miestom Dytyatky do uzavretej zóny. Tu sprievodca vybaví potrebné dokumenty a návštevníci dostanú prenosné dozimetre.
Cesta vedie opustenou krajinou, v ktorej doslova zmizlo zo sveta 200 dedín v okolí Černobyľu. Obyvatelia ich opustili narýchlo a zvyšky budov nie je možné pre veľké poškodenie navštevovať. Návštevníkov najviac fascinujú dozimetre. Na tzv. hot spotoch vykazujú zvýšené hodnoty. Na prekvapenie mnohých nie sú parametre mimo hotspotov vyššie než v Kyjeve. Najviac rádioaktivity možno zaznamenať na miestach, kde sa zdržiava dažďová voda.
Cesta vedie cez ďalší checkpoint v dedine Leliv na desaťkilometrovej hranici. Návštevníci majú možnosť navštíviť prísne tajné radarové pracovisko Duga, povinnou jazdou sú aj fotky pri sarkofágu reaktora. Za príplatok je možné navštíviť aj kontrolnú miestnosť číslo 4 a reaktorovú miestnosť reaktora č. 3. Najväčším rizikom pre návštevníkov tu nie je samotná radiácia, ale rádioaktívny prach, ktorý sa usadzuje v pľúcach. V týchto miestach je potrebný špeciálny oblek, helma i respirátor.
Do mesta duchov
Ďalšou zastávkou je mesto Pripjať. Cesta prechádza okolo tzv. Červeného lesa. Pôvodne borovicový porast po ožiarení sčervenel a je dodnes veľmi rádioaktívny. Tieto stromy boli všetky vyrúbané, dnes tu stoja nové. Pripjať pôsobí ako mesto duchov, hoci nie je úplne vyľudnené. Návštevníci sa tešia na návštevu lunaparku so známym ruským kolom. Ďalším kultovým miestom je Palác kultúry a sprievodcovia neraz zoberú turistov aj na prehliadku budov. Najzamorenejším miestom s dávkou až 400 mikrosievertov je pivnica nemocnice, kam sa odkladali obleky požiarnikov hasiacich požiare po výbuchu.
Mnohí z návštevníkov Černobyľu pochádzajú z bývalých krajín Sovietskeho zväzu či z východnej Európy. Návšteva je pre nich veľmi osobná, lebo o katastrofe počúvali od detstva alebo zažili obmedzenia spojené so šíriacim sa žiarením. Väčšina ľudí je prekvapená, keď zistí, že dávka žiarenia, ktorú dostanú počas svojej návštevy, je rovnaká, či dokonca nižšia, než dávka ožiarenia pri lete lietadlom. Pri dodržaní všetkých pravidiel preto návšteva Černobyľu nepredstavuje zdravotné riziko. V blízkosti elektrárne však nebude možné trvalo bývať ešte mnoho desaťročí a budúce generácie musia opäť riešiť bezpečnosť, keďže nový sarkofág má životnosť odhadom jedno storočie.
Kam sa presťahovali?
Černobyľská katastrofa bezprostredne zasiahla do životov zhruba 200 000 ľudí. Mnohí z miestnych sa odsťahovali do rôznych častí krajiny, avšak zhruba 25 000 obyvateľov z mesta Pripjať a okolitých dedín sa už v roku 1987 začalo sťahovať do novopostaveného mesta Slavutič, ktoré stojí len 50 km od elektrárne. Za dva roky štát vybudoval úplne nové mesto doslova na zelenej lúke, aby mohol ubytovať tisícky pracovníkov, ktorí aj naďalej v elektrárni pracovali. Ešte aj dnes sa vydáva na zhruba hodinovú cestu vlakom zo Slavutiča 2 500 zamestnancov. Z väčšej časti sa starajú o bezpečnosť odstavenej elektrárne a jej monitorovanie. Podobne ako v prípade Pripjate, i obyvatelia Slavutiča majú zhruba dvojnásobný príjem oproti zvyšku Ukrajiny i vyšší životný štandard.
