Smútok:
Smutný som bol z odchodu mojich starých rodičov a rodičov - najmä otecka v predčasnom veku, ale i mamičky, ktorá sa dožila 92 rokov. Chvalabohu, nie veľmi často zažívam smútok. Vyplýva to z mojej veselej a pomerne odolnej povahy. Napriek tomu, samozrejme, sú situácie, keď človek zosmutnie. Dotýka sa ma nešťastie, najmä ak ide o problémy mojich blízkych. Keď mi amputovali nohu, bol som spočiatku veľmi smutný, ale vďaka mojej manželke a skvelej rodine sa mi smútok pominul. Pretože duša mi hovorila, že sa musím vzoprieť, postaviť sa a ukázať sám sebe aj iným ľuďom, ktorí sú podobne hendikepovaní, že život sa nekončí. Rozhodol som sa, že pokiaľ to bude čo i len trošku možné, napriek svojmu fyzickému obmedzeniu budem bojovať. Pretože sú ľudia, ktorí sa po amputácii nohy posadia na posteli a čakajú, kedy príde smrť. To ja nechcem.
Úspech:
Za svoj úspech považujem to, že som sa mohol stať lekárom a že som sa po celý život mohol venovať ľuďom, ktorí trpeli a ktorým som mohol pomôcť. Vypracoval som sa do funkcie kandidáta vied, docenta, profesora, prednostu kliniky, dekana Lekárskej fakulty, hlavného neurológa. Celý život som aj učil poslucháčov medicíny nové informácie o našom odbore. Dalo by sa povedať, že za úspech považujem sebauspokojenie. Nie však to, že by som bol na seba hrdý a pyšný, ale úspech prijímam s pokorou. Úspech u ostatných je podmienený autoritou u svojej komunity, u svojich kolegov. Ak ste uzávaní, tak to považujem za veľký úspech.
Ocenenie:
Stal som sa nositeľom štátneho vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy, laureátom Krištáľového krídla, dostal som rôzne vyznamenania od mnohých domácich a zahraničných inštitúcií v oblasti odbornej sféry. Najväčšie ocenenie však pre mňa je to, že moja manželka sa rozhodla stať sa mojou životnou partnerkou. A ešte radostné a vďačné oči pacienta, ak som mu ako lekár pomohol.
