Dá sa zvyknúť si na vyhrážky?
Ja to rozdeľujem. Jedna vec sú vyhrážky, keď niekam prídeme a začnú ma biť, hádzať kamene alebo búchať do kamery. Potom sú to vyhrážky na sociálnych sieťach, kde mi vypisujú, ako ma treba zakopať do zeme, ako by bolo dobre, ak by som zmizla a podobne. To zverejňujem a ak uznám za potrebné, tak aj informujem políciu. Najhoršie sú však vyhrážky od tzv. ľudí v oblekoch, ako ich volám. Sú to ľudia, na ktorých by ste to nikdy nepovedali. To sú vyhrážky typu: vy neviete, kto ja som a čo dokážem, na Slovensku si už ani neškrtnete, vaša novinárska kariéra sa skončí, lebo ja poznám ľudí z takých a onakých médií… To sú veľmi nepríjemné vyhrážky, tie som zažila, keď som sa venovala kauze Čistý deň. Sú to ľudia, ktorí sa na tlačovkách usmievali a tvárili sa veľmi milo a potom si ma zavreli do miestnosti a vyhrážali sa. To sú náročné situácie.
Na reportáže chodíte s ochrankou?
Nie, neviem si to ani predstaviť. Keď sme napríklad na sledovačkách, potrebujem byť nenápadná. Navyše nechcem a ani neplánujem prepadnúť strachu. Konám racionálne, vždy je niekto informovaný, kde som, čo robím. A ak uznám za vhodné, informujem aj políciu.
Ako sa spolupracuje s políciou?
Vždy to závisí od človeka. Hovorievam, že aj novinári sú aj dobrí, aj zlí, a tak isto je to aj s policajtmi. Stretla som sa s policajtmi, ktorí absolútne nič neriešili, s policajtmi, ktorých som vytáčala, s policajtmi, ktorí mi podkopávali nohy, s policajtmi, ktorí boli úplatní, ale stretla som sa aj s policajtmi, ktorí veľmi chceli, ktorí pomáhali, často aj vo svojom voľne a ktorí aj reálne veľmi veľa vecí urobili. Takže sú aj takí, aj takí. Čo však vidím často, tak mnohí z nich sú demotivovaní, pretože aj keby chceli, tak v rámci policajného systému nemôžu.
A ako to potom riešite?
Mali sme taký prípad, bol to prípad pedofila v Sabinove, keď sa mi dlho nedarilo nič zmeniť. Poskytla som polícii 4 obete, ale viem, že ich bolo viac. Dnes je odsúdený na 13 rokov, ale bol to presne ten prípad, keď som sa nemohla vzdať. Našťastie, som ten typ, že keď prípad neriešila prešovská polícia, tak kontaktujem prezídium.
A ako ventilujete?
Kompenzujem to dobrom. Vidím okolo seba veľa zla, ale zas mám pri sebe veľa dobra. Či už v podobe mojich blízkych, ale aj v sebe samej. Som veľmi pozitívny človek a keď vidím, že už je zle, tak si dám na deň-dva oddych a načerpám energiu.
Ako pandémia ovplyvnila váš pracovný život?
Ťažšie sa nakrúca. Ako mám sledovať kriminálnikov, keď sú zalezení doma? (smiech) Mám napríklad pedofila, ktorého sledujem už niekoľko mesiacov, no teraz nikam nechodí. A tiež prípad dílera, ktorý chodí do ulíc oveľa menej. Chodíme do osád, tie sú v karanténe. No a potom je tu aj druhá strana, že štát rieši covid a ja úplne zbytočne tlačím na kompetentných, že napríklad v osadách týrajú psy. Každému je to teraz jedno. Ja síce môžem na niečo poukázať, ale vyšetrovať to musí polícia a prípadne riešiť štát.
Prijali ste pozvanie do markizáckej zábavnej relácie 2 na 1. Je to protipól vašej vážnej práce. Aké bolo nakrúcanie?
Mala som pred tým veľký rešpekt, no Adela s Danom sú veľmi zlatí. Mám veľmi rada veselých ľudí. Slovensko sa teraz, v tejto ťažkej dobe, potrebuje aj smiať. Celý čas mi rozprávali: Kika, vieme, že robíš vážne veci, že robíš krimi, ale toto musí byť veselé, takže som sa snažila byť aj ja veselá a nežaťažovať nikoho vážnymi vecami.
Užili ste si to?
Keď sme išli nakrúcať Uško, tak ma zavolali do kuchynského štúdia, kde som si mala vybrať kuchyňu. Ja som mala uško, Adela s Danom mi doň dávali pokyny a ja som mala robiť iba to, čo mi oni povedali. Ak by som nad tým začala rozmýšľať, tak by som to asi nikdy nedokázala, bolo mi ľúto tých ľudí. Takže keď som plnila pokyny typu daj si hrniec na hlavu a spievaj, že si bohyňa kuchyne, tak som nad tým naozaj nerozmýšľala a iba konala. Moment, keď prišli a povedali, že naozaj nie som taký cvok, bol vcelku vykúpením. Zaujímavá bola aj nachytávka. Ja som celé mesiace čakala, kedy, kde a ako ma budú chcieť nachytať. Vždy, keď som komunikovala s policajtmi alebo s Rómami, tak som čakala, či nevyskočia Adela s Danom. Dokonca na jednej razii som sledovala, či sa pod nejakou kuklou neschovávajú. (smiech)
Viete si v rámci svojej nie úplne bezpečnej profesie predstaviť, že by ste mali dieťa?
Naučila som sa prijímať život, ako ide. Ak sa stane, že budem matkou, budem za to vďačná. Ak sa stane, že nebudem, tak to prijmem, že má Pán Boh so mnou iné plány. A keď sa pýtate na to, či si viem predstaviť, že by som bola mamou a súčasne aj novinárkou, tak odpoviem, že áno. Zmenilo by sa to, že už by som nebola zodpovedná len za seba, ale aj za iný život.
A ste momentálne zadaná?
K súkromiu sa práve pre ochranu mojich blízkych nevyjadrujem, takže vám bude musieť stačiť odpoveď, že som momentálne šťastná.
