Ako?
Mne sa to stalo predtým, ako prišla korona, v januári. Bol to šialený pocit, nevládala som vstať z postele, nevládala som chodiť, šoférovať… V nemocnici hovorili, že mi kolabujú všetky orgány a dávali mi len morfium na bolesť. Niekoľko týždňov až mesiacov som nemala silu robiť akúkoľvek činnosť. Vďaka tomu som sa naučila poďakovať sa svojmu telu a naučila som sa pravej sebaláske. S tým súvisí aj to, že som začala chudnúť, cvičiť, dávať si pozor na jedlo. Aj ľudsky mi to dalo veľmi veľa. Hovorí sa, že keď je človek veľmi blízko smrti, tak zmení svoj pohľad na život, naučí sa byť pokojnejší a pokornejší.
Takže sa zmenil napríklad aj váš pracovný svet?
Určite. Ak by mi napríklad v minulosti respondent dva- či trikrát zrušil reportáž, čo sa niekedy stáva, určite by som sa rozčuľovala a silila by som to. Teraz si však poviem, že okej, takto to má byť, možno sa teraz mám venovať niečomu inému. Prijímam to s pokojom. A upratala som si aj vzťahy. Oveľa viac si vyberám, koho v živote mám, s kým trávim svoj čas, a to bez ohľadu na to, či ide o partnerský alebo nejaký iný vzťah.
Vrátim sa k tým mníchom, s ktorými ste diskutovali. Čo vás najviac oslovilo?
Každý jeden hovoril, že jedinou našou úlohou na tomto svete je byť šťastný. Nechápal, prečo riešime toľko nezmyslov a sami si komplikujeme život. Na svete je pritom toľko krásy… Každý hovoril, že tu sme na chvíľu a že všetko, čo sa nám deje, sú vlastne skúšky, ktoré sú tu v konečnom dôsledku pre naše dobro a učia nás byť lepším človekom.
Prečo ste sa začali venovať kriminálnej investigatíve?
Prišlo to s prvým prípadom, čo bol HIV pozitívny Richard. Chodil po Bratislave, súložil s množstvom mladých dievčat a bolo mu úplne jedno, že ich nakazí. Dokonca vyhlasoval, že je to niečo ako chrípka. Stretla som sa s ním, nahrali sme rozhovor, informovala som o tom políciu a bol za to reálne odsúdený. Vtedy mi docvaklo, že sa dá reálne pomáhať a zmeniť svet. Potom mi to už prichádzalo samo, jeden prípad za druhým. Zlodejky, o ktorých mi hovorila kolegyňa, že pobehujú po Bratislave. Tak som sa išla len tak pozrieť a naozaj som ich stretla. Ani neviem, prečo som za nimi začala utekať. To bol taký prelomový prípad, keď ma ľudia začali vnímať.
Ktorý spomedzi všetkých prípadov, ktorým ste sa venovali, vás najviac zasiahol?
Najťažšou je pre mňa téma sexuálneho zneužívania detí. Vidieť otca, ktorý zúfalo plače, že vedľa býva pedofil a on mu nemôže dať na hubu, lebo by išiel on sedieť a polícia nekoná a pedofil stále ohrozuje jeho dcéru. Alebo dieťa, ktoré vám hovorí, že ho niekto zneužíva a keď to doma povedalo, dostalo facku, že nech je ticho, lebo budú mať hanbu v dedine. Alebo cirkev, ktorá to zatĺka… Potom sú pre mňa emočne ťažké aj chvíle, keď chodíme do osád a vidím, ako tam neuveriteľným spôsobom týrajú zvieratá, napríklad v tých Chminianskych Jakubovanoch, kde dodnes robia psie zabíjačky.
Bol moment, keď ste mali chuť skončiť so svojou prácou?
Nie. Mám momenty, keď sa vyplačem a vykričím, ale potom sa upokojím a poviem si, že neľutuj sa a poď ďalej. Silu mi dávajú ľudia. Viete, keď potom príde napríklad to zneužívané dieťa a objíme ma, tak mi to dáva silu ísť ďalej. Keď sa v jednom prípade nedarí, tak sa darí v druhom. Som typ, ktorý sa nevzdáva a rieši veci, kým ich nedotiahne do konca. A niekedy to naozaj trvá aj roky.
Čítala som si o vás, že sa vám pravidelne niekto vyhráža. Je dnes niekto, kto vás má v zuboch?
Och, stovky ľudí! Bolo by divné, ak by nie. Už len v tých osadách - ak by som prišla do Chminianskych Jakubovan, tak by mi išiel nejaký kameň do hlavy. Díleri ma určite nemajú radi, v Seredi je na mňa nahnevaných veľa ľudí. Mnohí tí, čo sedia v base, na mňa určite spomínajú.
