Manžel bez priezviska
Pre princa Philipa to znamenalo mnoho ústupkov. Po narodení bol pokrstený ako príslušník gréckej ortodoxnej cirkvi a formálne do nej patril až do roku 1947, keď prestúpil na anglikánsku vieru, veď jeho budúca manželka sa mala stať jedného dňa hlavou tejto cirkvi. Rovnako sa musel vzdať aj svojich titulov princa gréckeho a dánskeho a stať sa občanom Veľkej Británie. Aby si však princezná a nástupníčka trónu nebrala za manžela „obyčajného človeka“, dostal v predvečer sobáša viacero titulov, medzi inými aj jeho kráľovská výsosť, vojvoda z Edinburghu, gróf z Merionethu a barón z Greenwichu. Už predtým sa stal rytierom Podväzkového rádu. Britským princom sa stal až v roku 1957. Je známe, že ho veľmi mrzelo, že kráľovská rodina neponesie jeho priezvisko, naopak, členovia kráľovskej rodiny ostali pri zaužívanom oslovení Windsorovci. So svojimi sestrami žijúcimi v Nemecku musel prerušiť všetky kontakty.
Po vstupe do manželstva si niekoľko nasledujúcich rokov plnil svoje námornícke povinnosti. Keď však bolo jasné, že pre zdravotné problémy už Juraj VI. nemôže cestovať po rozsiahlom impériu, prevzala Alžbeta tieto povinnosti na seba a on ju ako manžel začal sprevádzať.
Hlava kráľovskej domácnosti
Ako spomínajú jeho spolupracovníci, mal mnoho rozmanitých záujmov. Bol športovo založený, blízka mu však bola aj príroda, veda a technika. Mimoriadne rád podporoval mladých ľudí a bol aj vynikajúcim organizátorom. Bol to práve on, kto nanovo zariadil kráľovské rezidencie a preorganizoval ich fungovanie. Do kráľovskej domácnosti vniesol moderného ducha a menej strnulosti.
Svoje kráľovské povinnosti si plnil celých 70 rokov, až nakoniec vo veku 95 rokov ohlásil svoj odchod do ústrania. Za sedem dekád precestoval s kráľovnou celú planétu, bol na mnohých návštevách po britskom impériu a samostatne vystúpil na verejnosti viac než 22-tisíc ráz. Bol patrónom viac než 780 organizácií. Keď oslavoval s Alžbetou zlaté výročie svadby v roku 1997, opísala ho kráľovná ako „zdroj svojej sily, ktorou ostal po celý čas“.
