Neuplietli ste si na seba príliš dlhý bič?
Áno, tak trošku je to bič. Náročné to bolo hlavne preto, lebo keď sme sa s Danom na relácii dohodli s televíziou, skočila do toho prvá vlna korony. Vtedy sa nerobilo nič, tým pádom sa všetky výroby nahustili. Práce je veľa, nemôžem si veľmi plánovať osobný čas. Musím brať do úvahy termíny hostí, ktorých máme v šou, termíny ich blízkych, ktorí sa na nakrúcaní podieľajú... Sme „pricucnutí“ na cudzie diáre a tomu sa prispôsobujeme.
Relácia je postavená na viacerých blokoch, na konci každého je vtipná pointa. Stalo sa vám, že niekomu z účinkujúcich nebolo do smiechu?
Nie, toto sa nám nestalo, lebo všetko konzultujeme s ich blízkymi. Tí nám zvyčajne povedia, že toto už nie, to by mohlo byť cez čiaru. V tom je náročná relácia 2 na 1, že stále hľadáme istý balans, aby to bola trošičku výzva pre toho človeka, ale zároveň, aby sme to neprestrelili. Lebo ani divák sa nechce pozerať na to, ako robíte niekomu naozaj zle. Najväčší problém je skrytá kamera. Lebo keď hosť prijme pozvanie do relácie, vie, že bude nachytaný. A nachytávať ľudí, ktorí vedia, že budú nachytaní, je superťažké. Nechceme tých ľudí vydesiť, nechceme, aby zinfarktovali, nedajboh, aby boli v ohrození života. Preto hľadáme milé skryté kamery. Treba však povedať, že teraz, v čase korony je to ultraťažké, lebo ľudia nikam nechodia, takže môžete nachytávať niekoho akurát tak cestou k autu a z auta.
Kto z hostí vás nejakým spôsobom prekvapil?
Relácia nie je úplne len o srande, ale aj o tom, že spoznáme ľudí, ktorí sú daným hosťom blízki. Spoznáme iné rozmery pozvaných hostí, ktoré sú pre nich dôležité a o ktorých sme dovtedy netušili, napríklad ich pôvodné povolania, vzdelanie... Je to akýsi medailón „abgrejdnutý“ do komerčnej zábavy. Hádam najviac ma prekvapil Jožko Vajda, ikona slovenskej kultúry. Bol taký zábavný, tak úžasne zvládol skrytú kameru aj „uško“, že sme boli od smiechu v slzách. Od človeka, ktorý má nejaký svoj status, je to o to sympatickejšie. Rovnako aj Zdena Studenková zahviezdila v tejto kategórii s nadhľadom a humorom. Koniec koncov, sama ste boli súčasťou jedného nakrúcania, kde sme vás ako novinárku použili ako „obeť“ v časti nazývanej Uško a zvládli ste to úplne v pohode.
Hlavne to bola skúsenosť, že iné je sledovať reláciu na televíznej obrazovke a iné zažiť „nachytanie“ na vlastnej koži.
Ľudia, ako ste boli vy, ktorí nám slúžia ako „obete“, sú v podstate zrkadlami toho hosťa. V „ušku“ ide hlavne o to, aby hlavný hosť zažíval krušné chvíle, keď musí hovoriť veci, ktoré sú mu nepríjemné. A ľudia, ktorí sú „obete“ sú tam na to, aby sme odčítavali z ich tvárí reakciu na abnormálne správanie dotyčného. Je dobré, že ľudia, ktorých do toho vtiahneme, pochopia, že nie oni sú za tých bláznov, ale naopak, že je to práve tá celebrita. Striháme to tak, aby bolo jasné, že sa strápňuje celebrita a tí naokolo slúžia ako takí „dohrávači“, ktorí to väčšinou s veľkou cťou a nadhľadom zvládajú.
Vy ste známa tým, že máte zmysel pre humor. Predsa len, nikdy ste sa nenaštvali, keď si z vás niekto vystrelil?
Nemám pocit, že by som sa niekedy kvôli takým veciam urazila. Samozrejme, záleží aj na tom, v akej fáze nachytáte človeka. Viem si predstaviť, že keby som mala zlý deň, blbú náladu a niekto by mi niečo urobil, tak možnože aj banálna vec sa ma môže dotknúť viac, ako keby som mala dobrú náladu. Všetko závisí od okolností. Ale väčšinou mám rada, keď ma niekto nachytá, keď si na mňa niečo vymyslí, lebo aj to je prejavom toho, že na mňa myslel. Pripraviť niekomu prekvapenie je tiež istým spôsobom darček, lebo vám to spestrí život.
Zvykne vám „darovať“ takýto darček Viktor?
To skôr robím ja jemu, že mu napríklad dám pod vankúš nejaké absurdné veci z domácnosti. Ale vždy mu vopred poviem, že tam bola víla. Keď som mu dala mlynček na korenie, tak to bola kuchynská víla. Mám rada absurdný humor, lebo mám pocit, že ľudia si veľmi zvykli na jeden vzorec, že a+b=c, no ja mám rada, keď a+b=14 a nikto nevie, prečo. (smiech)
