Rozprávali sme sa spolu nielen o tom, aký je to stres stáť pred kamerami vedľa Maštalíra, Marcinkovej a Polnišovej, ale aj o otcovských povinnostiach voči nedávno narodenému synovi a stand-upe –posilňovni humoristov.
V pokračovaní seriálu Pán profesor ste v porovnaní s prvou sériou dostali väčší priestor. Už to nie je len o dvoch-troch vetách. Takto sa vám to páči viac?
Ja som si aj pri prvej sérii šiel pred klapkou naklásť do „galôt“, čiže viac textu pre mňa znamenalo viac možností pokaziť scénu. Ale príležitosť zahrať si s Petrou Polnišovou sa mi páči veľmi.
Seriál je postavený doslova na rekordnom množstve mladých, krásnych ľudí. Ako sa medzi nimi cítite?
Ako starý a škaredý. Ale inak výborne!
V prvej časti druhej série Pána profesora ste nariekali, že decká sú hlučné... Doma sa vám ako darí vyrovnať s hlukom toho drobného stvorenia, ktorého ste sa nedávno stali otcom?
Nedivím sa nikomu, kto nechce mať nič spoločné s takými tvormi, ako sú malé deti. Veď tam neplatia základné medziľudské pravidlá – my ho kŕmime, prebaľujeme, robíme naňho budliky-budliky a ono nemá toľko chochmesu, že keď ho dáme do postele, aby na oplátku zaspalo? My naňho pekne a ono na nás stále vrieska? A to ani nebudem načínať móresy s vylučovaním. Vlastnú matku skropilo močom, vlastnému otcovi nakládlo do ruky! Aj by som sa pýtal, že čie vlastne je. Ale zbytočne, lebo cez prvú vlnu vzniklo.
