Ako často narážate vo svojej praxi na problémy, ktoré vás ako psychológa položia na lopatky?
Pravdu povediac, to, čo ma najviac opakovane zaráža, nie je to, ako hrozne si vedia ľudia ublížiť a potom už niet cesty späť. Lebo to je pochopiteľné – nevera, násilie, klamstvá, ponižovanie a alkoholizmus sú síce mimoriadne deštruktívne pre vzťahy, ale pri nich je pochopiteľné a často aj rozumné, ak ľudia takýto vzťah ukončia. Čo ma znova a znova zaráža je skôr to, že nie ako veľa, ale ako málo niekedy ľuďom v naozaj dobrých vzťahoch stačí na to, aby ho začali rozbíjať, aby sa vnútorne odpútali a odcudzili, aby prestali svojmu partnerovi veriť. Často ľudia miesto toho, aby sami začali aktívne na vzťahu a na sebe pracovať, tak chcú, aby sa zlepšil ten druhý. Alebo si lepšieho druhého hľadajú inde. A to je začiatok konca.
Ste odborník na riešenie konfliktov. Ako často sa vy sám dostávate do konfliktu s kýmkoľvek? Alebo sa im dokážete vďaka skúsenostiam v posledných sekundách vyhnúť? Ako taký kúzelník...
Presne. Bol by som kúzelník, keby som nemal konflikty. Mám konflikty s manželkou, so svojimi deťmi, s kamarátmi aj s kolegami. Ale zároveň mám s nimi dobré, srdečné a rešpektujúce vzťahy. Lebo to sa nevylučuje. Tí, čo si o sebe myslia, že sú nekonfliktní, tak sa konfliktom skôr len miesto ich riešenia vyhýbajú. Obvykle preto, lebo majú strach, že si neporadia s vlastnými emóciami, že nezvládnu diskusiu s tým druhým alebo si často nahovárajú, že oni predsa nechcú druhým nejakým konfliktom ublížiť. A tak majú rovnako veľa konfliktov ako my ostatní, len sa im vyhýbajú a tvária sa, že ich nemajú. Problémom nie sú konflikty samotné, ale to, ako ich riešime.
Tých aktivít máte množstvo... píšete knihy, tvoríte pre videoportály, máte blog Psychológia šťastia... Vieme my Slováci byť šťastní?
Všetci ľudia majú predpoklady na to, aby boli šťastnejší. Nie šťastní, ale šťastnejší. A je to často o tom, čo sami aktívne robíme. Vieme si tak vytvoriť viacero návykov – od chodenia von, cvičenia, robenia vecí, ktoré nás napĺňajú cez pestovanie priateľstiev, ktoré nám nielen zvyšujú mieru šťastia, ale aj dávajú dôležitý pocit hodnoty a zmysluplnosti. Dôležité je zabudnúť na mylnú predstavu, že môžeme byť stále len šťastní. Je normálne cítiť sa niekedy „naprd“, byť smutní, keď nás niekto sklame, alebo sa cítiť len tak normálne. Určite nepropagujem, aby sme všetko brali stále optimisticky a vo všetkých situáciách sa na druhých s úsmevom vyškierali s tým, že čo ma nezabije, to ma posilní. Jasné, že sú veci, ktoré nás zrania a niekedy nás aj natrvalo bolia. Je dôležité sa vedieť s ublíženiami vyrovnať, ale to neznamená, že nás neprestanú bolieť. Ale aj po takýchto zlých skúsenostiach dokážeme žiť dobrý a šťastný život. Mimochodom, Slováci sú v celosvetových meraniach rebríčku šťastia na tom celkom dobre – zo 186 krajín sme na 37. mieste.
Zrejme až po rokoch budeme vedieť naplno zhodnotiť, aký vplyv na psychiku ľudí mala pandémia koronavírusu. Čo z toho zatiaľ vychádza vám?
Niektoré veci vidíme už teraz – živnostníkom a podnikateľom krachujú firmy, čo je naozaj zúfalé. A dosah na mladých ľudí bude asi tiež vo všeobecnosti negatívny. Mladí ľudia potrebujú na dospievanie a duševné zdravie byť intenzívne v spoločnosti svojich rovesníkov. Potrebujú mať intenzívny a rôznorodý program, aby trénovali nielen svoje zručnosti udržiavať vzťahy s druhými, ale aj budovať si vlastné sebavedomie, že niekam patria a niečo dokážu vlastnými silami urobiť. Ale štatistiky z roku 2019, teda ešte pred pandémiou ukazovali, že na tom mnohí mladí neboli veľmi dobre už vtedy – deti a mladí ľudia trávili minimum času vonku, aktívnym pohybom, v spoločnosti kamarátov. A v podstate mali už len školu. Inak boli najmä doma nalepení na obrazovkách. Takže pandémia teraz skokovo obrala mladých ešte i o to, čo im zostalo. A tak trocha dúfam, že sa mnohí rodičia zobudia, keď vidia, čo takáto izolácia, pasivita a konzum s ich deťmi robí. Dúfam, že po skončení obmedzení naučia deti viac strážiť svoj čas pred obrazovkami, budú ich viac motivovať k pohybu a dbať na to, aby mladí boli viac spolu a robili aktívne čokoľvek produktívne, dobrodružné, tvorivé, bláznivé aj seriózne. Verím, že konečne pochopia, že ak je ich dieťa doma vo svojej v izbe v posteli a pozerá do mobilu, tak nie je v bezpečí.
