„Pamätám si to presne... Bol tam nejaký súboj pri mantineli a zrazu mi Oliho korčuľa mierila presne na oči. Reflexívne som teda zdvihol hlavu. V tom momente som vedel, že je zle. To nie je, ako keď ťa niekto poreže. Skôr to pripomínalo pichnutie nožíkom. Keď som padol na ľad, bol som na štyroch, tak som len čakal, či mi bude krv kvapkať, alebo striekať,“ opísal hororové sekundy v podcaste Mariána Gáboríka a Borisa Valábika.
Keď videl, že krv mu z rany na krku strieka, vedel, že každá sekunda môže byť rozhodujúca. „Hneď som si to teda chytil a jediným mojím cieľom bolo dostať sa čo najskôr k striedačke. Že tam sa už o mňa nejako postarajú. Ako som prichádzal, už som začal odpadávať a zmierovať sa s tou situáciou. Posledná myšlienka pred stratou síl patrila mojej dcérke... Že či ju ešte niekedy uvidím.“
Opísaná reakcia mu nepochybne zachránila život. Spočiatku sa prognózy jeho vyliečenia javili v čiernych farbách, ale Richardova sila a túžba vrátiť sa k hokeju boli nezlomné. „Tri mesiace po prepustení z nemocnice som nemohol nič robiť. O to tvrdšiu letnú prípravu som si vtedy naordinoval, dokonca som prvýkrát zaradil aj kondičný beh. Strašne som sa tešil na návrat. Chcel som všetkým ukázať, že to dokážem,“ zakončil Zedník rozprávanie o najhoršom zážitku z jeho 13-ročnej kariéry v NHL, počas ktorej obliekal dresy 5 klubov.
