Nebolo by už načase ľahnúť si na ležadlo, pozerať sa do neba a oddychovať?
Otto: To by ste sa nemohli rozprávať so mnou! To nedokážem. Aj preto je dobre, že Petra sem-tam príde, lebo ona je vlastne tá, ktorá mi koľkokrát povie – sadni si na zadok a odpočívaj. Niekedy vraj zošednem, zbeliem a ona vidí - aha, je zle. Urobí mi čaj, odpočiniem si 10 - 15 minút a ideme ďalej.
V čom vás choroba obmedzuje?
Otto: V žiadnom prípade nemôžem žiť tak, ako som žil predtým. Ja som žil na 150 percent – fyzicky, pracovne, v strese. Čiže to nemôžem. Absolútne sa nemôžem rozčuľovať, takže sa vyhýbam aj všelijakým konfrontáciám. Aj keď som bývalý aktívny športovec, šport neprichádza do úvahy. Jediné, čo môžem, je stacionárny bicykel, ale nejaké prudké pohyby vôbec. Ešte zopár mesiacov by som ani ruku nemal zdvihnúť. Mohol by som si odtrhnúť diódy do srdca, kým to nezrastie. Dávam si pozor. Tým, že som ľavák a všetko robím ľavou rukou - aj jem, aj si čistím zuby - musím si dávať na pohyby ešte väčší pozor. Už som na to niekoľkokrát zabudol a dobre som sa zmačkal. A teraz sa učím byť pravákom, aj svojim dvom psom sa snažím hádzať pravou rukou, čo mi veľmi nejde. Keby som mal jesť pravou, asi si vypichnem oči. To sa nedá, som proste ľavák.
Musím povedať, že na pohľad vyzeráte veľmi energicky a zdravo. Je niečo, čo vás trápi?
Otto: Je. Ľudská hlúposť. Tej je strašne veľa a zdá sa mi, že čím ďalej, tým viac. Bohužiaľ, nielen u bežných ľudí, ale aj vo vláde. A to ma štve. Predtým som bol akčný, ale teraz sa to snažím hádzať za hlavu. Nechcem sa zbytočne rozčuľovať, dávam si pozor. Ale trápi ma to. Aj koronavírus. Namiesto toho, aby si ľudia vážili, čo majú doma, tak sa to v rodinách začína rozpadávať a lezú si na nervy. Do istej miery to chápem, ale na druhej strane ma mrzí, že ľudia sú viac závistliví. Akoby to rástlo – závisť a zloba v ľuďoch. Preto by som už chcel koniec koronakrízy a pokoj. Aby ľudia mohli ísť von a keď sa manžel vráti z práce, aby sa manželka naňho tešila.
Ste aj vy z niečoho frustrovaní?
Otto: Len z toho, že je všetko zatvorené a nedá sa ísť von. Aj keď môžem ísť len na krátke prechádzky, zabíja ma to. Ináč frustráciu necítim vďaka Petre, lebo my len robíme, robíme a robíme. A vidíte, že už sa sem-tam aj zasmejem. Čo je „wau“ po siedmich mesiacoch.
Petra: Mali sme už možnosť si na Silvestra vyskúšať, ako to funguje na javisku. Boli sme milo prekvapení, ako nás ľudia prijali a ako ľudia Ottovi fandia a tešia sa, že sa vrátil. Vraj im to dáva nádej, že aj po takej ťažkej traume môže ísť život ďalej.
Na čo sa najviac tešíte, keď pominie koronavírus?
Otto: Na to! Až pominú tie koronačasy a keď budeme môcť zúročiť to, čo robíme s Petrou. Chcem poďakovať všetkým priaznivcom, ktorí nám píšu. Dokonca dostávam listy poštou, čo už nebolo v móde. Priazeň ma drží pri živote a veľmi sa teším, keď vylezieme na javisko a budeme môcť rozdávať radosť a prijímať energiu od ľudí, keď budem vidieť usmiate tváre.
