Bývalá extraligová basketbalistka Zuzana Babaríková (34) a triatlonista Juraj Králik (29) sa rozhodli pomáhať ako dobrovoľníci na preťaženom COVID oddelení Fakultnej nemocnice v Nitre. Obaja svorne tvrdia, že služby sú náročné nielen po fyzickej stránke, ale najmä po psychickej...
Basketbalistka Zuzana Babaríková (34): Na stretnutie so smrťou sa nedá pripraviť
Nesedí doma s vyloženými nohami, ale rozhodla sa byť užitočná a pomôcť tam, kde to najviac potrebujú. Bývalá úspešná basketbalistka Zuzana Babaríková (34), ktorá ako posledný obliekala dres extraligového klubu v Nitre, sa rozhodla pomáhať na COVID oddelení. Keďže v nitrianskej nemocnici má priateľky - lekárky a teda mala informácie z prvej ruky, na výzvu nemocnice pred Vianocami regovala hneď.
„Chvíľu som rozmýšľala a potom som sa prihlásila. Potrebovali prioritne mužov, ale 28. decembra ma kontaktovali a na druhý deň som podpisovala zmluvu. Nevedela som, čo ma čaká, kam ma pridelia, ale bola som odhodlaná urobiť, čo bude treba,“ hovorí statočná Zuzana, ktorú zaradili do COVID ambulancie.
„Je to taký prvý kontakt, robí sa tu ošetrenie a posúvajú sa ďalej. Každý COVID pozitívny pacient sa najskôr rieši u nás a je jedno, či ide primárne o koronavírus alebo o zlomenú ruku,“ opisuje svoje nové pôsobisko Zuzana s tým, že títo pacienti musia čakať na vyšetrenie od dvoch až do šiestich hodín. „Všetko totiž podlieha dezinfekcii a to chce čas,“ dodáva športovkyňa, ktorá priznáva, že počas služby sa dosť nachodí.
„Nosím vzorky do laboratória a sprevádzam pacientov na RTG. Ak idú na príjem, sprevádzam ich aj tam. Za jednu 12-hodinovú službu prejdem asi 15-tisíc až 17-tisíc krokov. U mňa to nie je problém, som zvyknutá sa hýbať,“ vraví Zuzana s tým, že náročnosť služieb spočíva v niečom inom. „Vstávame ráno o pol piatej a 12 hodín je človek v overale s rúškom. Klobúk dole pred každým jedným zdravotníkom, pretože tých 12 hodín je dosť,“ zdôrazňuje s obdivom v hlase športovkyňa, ktorej práca v nemocnici dáva zabrať najmä psychicky.
„Nie je jednoduché pozerať sa na tých ľudí, najmä vážnejšie stavy, ktoré sprevádzam na ARO. Ľudia sa dusia, najmä tí na podpornej kyslíkovej ventilácii. Aj keď už je lepšie, zle sa im dýcha, majú strach a spolu s nimi aj ich príbuzní,“ opisuje ťažké chvíle, ktoré zažíva počas služieb. Vzápätí úprimne dodáva: „Snažila som sa pripraviť aj na to najťažšie, aj keď u nás v ambulancii to nie je také. Ale na to sa nedá pripraviť, ak človek nerobí v zdravotníctve. Stretnutie so smrťou bolo náročné, nedá sa na to pripraviť...“
