Nečudo, že sa učenci snažili prísť na spôsob, ako s kiahňami bojovať. Riešenie usilovne hľadali čínski a indickí mudrci, pokusy robili i stredovekí arabskí učenci. Pomerne skoro zistili, že mierne vystavenie chorobe by mohlo poskytnúť pacientovi ochranu. Záznamy o čínskych experimentoch s očkovaním máme už z 10. storočia. „Očkovaným“ osobám naniesli na kožu alebo vyfúkli slamkou do nosa vysušený sekrét z kožných pľuzgierikov chorého. To viedlo v priebehu niekoľkých dní k slabšiemu ochoreniu. Ak očkovaný prežil, čo nebolo nikdy vopred zaručené, získal doživotnú ochranu. Tejto forme očkovania sa hovorí variolizácia a po sérii epidémií kiahní v Anglicku a Nemecku sa panovnícke dvory i doboví lekári začali o tento spôsob výrazne zaujímať. V Európe ju skúšali už v roku 1674, keďže však išlo stále o veľmi rizikový postup, mnoho ľudí sa ho právom obávalo.
Utrápení Habsburgovci
Pri kiahňach však išlo skutočne o veľa. Svoje by o tom mohli rozprávať na mnohých panovníckych dvoroch, aj na tom viedenskom. Cisárovná Mária Terézia porodila celkovo 16 detí, z nich prežilo iba desať. Najviac obetí si vyžiadali práve kiahne, ktoré ju pripravili o prvorodenú, vtedy trojročnú Máriu Alžbetu, dvanásťročnú Johanu i šestnásťročného Karla. Jej dcéra Jozefa ochorela na kiahne ako pätnásťročná, krátko pred svojou svadbou s kráľom Ferdinandom Neapolským. Choroba ako-tak ušetrila aspoň druhú dcéru Máriu Alžbetu, ktorá ostala po kiahňach taká zjazvená, že sa až do konca života nevydala.
Svoje si vytrpel s kiahňami aj prvorodený syn Jozef II. V novembri 1863, len tri roky po svadbe, pre ne prišiel o milovanú manželku Izabelu Parmskú a z tejto straty sa už nikdy nespamätal, aj keď ho Izabela až tak vrúcne nemilovala. Matka Jozefa nakoniec presvedčila, aby sa oženil znova, tentoraz s Máriou Jozefínou Bavorskou, a to v roku 1865. Neboli si nijako zvlášť blízki a po jej ochorení na kiahne ju ani nenavštívil, ani sa nezúčastnil jej pohrebu. Žiaľ, stretnutie s umierajúcou nevestou bolo pre cisárovnu Máriu Teréziu takmer osudné. Bolo o nej známe, že keď ochorel niekto blízky, vždy sa snažila poskytnúť čo najviac pomoci, nechcela stratiť žiadneho ďalšieho člena rodiny. Za každého dávala slúžiť omše, celá rodina sa modlila. Jej osobný lekár, doktor Gerald van Swieten, bol však bezmocný, sám kvôli kiahňam prišiel o syna. Jeho jediným liekom bolo púšťanie žilou.
Už pár dní po osudnej návšteve bolo jasné, že sa cisárovná nakazila. Stav sa jej zhoršoval a 1. júna dokonca požiadala o posledné pomazanie. Celý dvor tŕpol, no panovníčka nakoniec chorobu prekonala. Ostali jej však nepekné jazvy, pre ktoré údajne nechala v Hoffburgu zvesiť zrkadlá, aby jej kiahne nepripomínali. Už nasledujúci rok nechala svoje ďalšie štyri deti inakulovať, teda očkovať vtedajším spôsobom, čo sa ukázalo ako dobrý krok. Predchádzali tomu mnohé debaty s lekármi z celej Európy i vládcami ostatných panovníckych dvorov.
Útek pred kiahňami
K podobnému kroku nabádali už v roku 1764 napríklad aj otca malého Wolfganga Amadea Mozarta, ten však rozhodol, že zdravie svojho syna nechá v rukách Božích, ako sa vyjadril v jednom z listov svojmu mecenášovi. Zo siedmich detí Mozartovcov sa dožili dospelosti iba Wolfgang a jeho sestra Nannerl. V septembri 1767 prišiel otec Leopold Mozart so svojou rodinou do Viedne, kde mali deti vystúpiť pred vtedajšou smotánkou. Veľa si tiež sľubovali od vystúpenia na chystanej kráľovskej svadbe. Kiahne však zasiahli skôr. Rodina pred nimi z hlavného mesta utekala cez Brno až do Olomouca, čoskoro bolo však jasné, že sa Wolfgang nakazil. Choroba silno zasiahla jeho viečka a po istú dobu takmer vôbec nevidel. Po ňom ochorela aj sestra Nannerl. Mozartovci sa nakoniec vrátili do Viedne až po štyroch mesiacoch, pričom namiesto svadby dcéry Márie Terézie Jozefy sa konal už len pohreb. Mladučká nevesta zomrela na kiahne deň po termíne svojho sobáša.
