Nepovažujete za zvláštne, ak dnes hovoríme o manželstvách, ktoré vydržali roky, že sú výnimočné? Nemalo by to byť normálne, že keď sa rozhodneme s niekým prežiť život, že s ním vydržíme? Vám sa to darí.
Ale nemyslite si, že sme ani my neprešli kadečím! Boli aj búrky, nielen slnečné dni. Viete, jeden môj kamarát hovorieva – treba to ustáť. Všetkým sa nám môže stať, že sa dostaneme do nebezpečnej situácie. Hovorí sa, že muž je z Marsu a žena z Venuše, ale niekedy sa to obráti.
Čo je pre vás na vašom manželstve najvzácnejšie?
Určite tolerancia a to, že sa dokážeme počúvať a pomáhať si. Dôležité je, ak vznikne výbušné prostredie, nevracať to. Radšej zachovať pokoj a toleranciu. Takýto prístup sa ale vybuduje až rokmi spolužitia.
Na mnoho vecí prichádzame až vekom a odžitými skúsenosťami. Ste aj v medziľudských vzťahoch ten, ktorý sa snaží konfliktom predchádzať a ak už vzniknú, tak ich riešiť elegantne?
Ja som najmä zástanca toho, že ľudia musia spolu komunikovať. Konflikty totiž najčastejšie vznikajú, ak spolu ľudia nedostatočne komunikujú. Nemajú dostatok informácií a robia potom unáhlené uzávery, reagujú konfliktne. Zrazu zistíte, že ten druhý reaguje na niečo, čo sa vôbec nestalo, alebo sa stalo úplne inak. Ale ak spolu o tom hovoríte, dá sa predísť zbytočným hádkam.
A čo vo vašej profesii? Nezainteresovaní často podľahnú predstave, že svet divadla je plný zákerností, intríg a herci si robia navzájom zle. Stretli ste sa s tým niekedy?
Objavuje sa to tak, ako v ktorejkoľvek inej profesii. Určite nie viac. Naše prostredie je špecifické v tom, že sme závislí jeden od druhého. Ak by na javisku nevládla pohoda a porozumenie, tak by inscenácia nemala šancu na existenciu. Okrem toho, pri našej práci vlastne pitváme dušu človeka. Čo iní ľudia prežívajú autenticky, my cez to prechádzame prostredníctvom textu, ktorý nám ponúkol autor. Divákovi ale ponúkame zážitok, ktorý musí pôsobiť autenticky. A platí to aj naopak – čo prežijeme na javisku, môžeme potom použiť v bežnom živote.
Ak hovoríme o divadle, máte za sebou naozaj bohaté skúsenosti na javiskách viacerých profesionálnych scén. Prešlo divadlo ako umelecký druh veľkými zmenami?
Jedna vec sa v divadle nemôže zmeniť, bude tam vždy. Pravdivosť na javisku. Ak tam nie je, divák to okamžite vycíti. Pravda je určujúca a nesmie absentovať. Čo sa môže zmeniť a vyvíjať, je režijný prístup, to, ako vymyslieť inscenáciu, kam ju smerovať. Ktorú myšlienku akcentovať, aké posolstvo ponúknuť a ako ju komunikovať divákovi. To sa nikdy nezmení, vždy bude podstatné, aby divák predstaveniu rozumel. Divadlo vždy odráža stav spoločnosti, emócie, ktorými žije. Divák by si po každom našom predstavení mal v sebe niečo odniesť. Môže to pre neho znamenať oslobodzujúci ventil, nájde riešenie svojho problému, alebo paralelu so svojím životom.
Už pár rokov sa o televíznej tvorbe hovorí, že jej úroveň klesá a s ňou klesá aj všeobecná kvalita kultúry a kultúrnosti u nás. Kritici tvrdia, že televízie sa zúžili iba na produkovanie zábavy. Stotožňujete sa s týmto tvrdením?
Televízia má mať aj výchovnú funkciu. Naša verejnoprávna televízia sa v tomto smere za posledné roky výrazne zlepšila. Na Dvojke často vysielajú zaujímavé programy. Je však pravda aj to, že Česká televízia má svoje programové okruhy vyprofilované veľmi dobre a môže nám ísť príkladom. A ak chceme hovoriť o súkromných televíziách, treba spomenúť fakt, že sú závislé od sledovanosti a následne od príjmov z reklamy. Je to vlastne biznis. Aby sme však boli objektívni, musíme priznať, že aj súkromné televízie v posledných rokoch vyrobili zopár mimoriadnych seriálov. Reagovali promptne na aktuálnu spoločenskú situáciu. Je dobre, že si divák má možnosť vybrať.
