O tom, čo sa zmenilo v našej krajine od pádu komunistického režimu, čo sme sa ako národ naučili za tri desaťročia, ktoré uplynuli od Nežnej revolúcie v roku 1989 ale aj o tom, či sa cítime ako slobodní občania, sme sa zhovárali so sociológom Michalom Vašečkom.
Čo najzásadnejšie sa zmenilo po roku 1989 u nás a čo zásadné sa stále nezmenilo?
Odpoviem tak, ako sa to mnohým nemusí páčiť. A bude to znieť takmer banálne - do roku 1989 sme nežili v slobodnej spoločnosti a neboli sme skutočnými občanmi krajiny. Boli sme v podstate poddaní a v novembri 1989, hoci to môže znieť pateticky, sa zrodil občan. Ľudia zrazu pocítili, že môžu mať a majú zodpovednosť za to, čo sa okolo nich deje. Dostali sme slobodu v tom najširšom slova zmysle. No a to, čo sa nezmenilo, je, že nie malá časť ľudí nevie byť slobodnými ani po 31 rokoch od novembra 1989. Vidím to opakovane z rôznych výskumov verejnej mienky. Keď analyzujeme dáta, vychádza nám, že nie malá časť spoločnosti má stále problém osvojiť si, čo znamená byť slobodný človek v slobodnej krajine. Je to zaujímavý fenomén, pretože je to už viac ako jedna generácia, ktorá sa vymenila.
Čo presne myslíte tým, že ľudia neboli občanmi a nevedia byť slobodní ani dnes?
Neboli občanmi preto, lebo boli iba subjektami práva. Dotýkali sa ich zákony, ale vlastne nemali na ne žiaden vplyv, akákoľvek samosprávnosť a spoločné rozhodovanie bolo iluzórne. Ľudia vedeli, že nemajú na dianie vplyv, preto sa utiekali k rôznym aktivitám, na ktoré dnes nemajú čas. A preto majú ten spomienkový optimizmus. Mali výrazne viac času na trávenie času na chalupe, na záhradke, ktorú si mohli zveľaďovať, donekonečna mohli hrať s priateľmi karty. Paradoxne, spoločnosti, ktorá bola oficiálne zameraná na skvalitnenie toho spoločného, každý si zveľaďoval iba to svoje a spoločný majetok sa rozpadal. Verejný priestor prakticky neexistoval, nahradila ho prázdna monumentálnosť, v ktorej sa ľudia skutočne nemali prečo pohybovať. A ani nemohli - veď keby sa ľudia koncentrovali a bolo by ich viac ako desať, tak veľmi rýchlo by prišla polícia a rozpustila by to ako nedovolené zhromaždenie. Spoločnosť sa ponorila do svojich vlastných problémov a neriešila to, čo sú spoločenské problémy.
Mnohí ľudia, zvlášť s prihliadnutím na aktuálny stav počas pandémie, nostalgicky spomínajú, že sa cítili slobodnejší ako dnes, v čase obmedzení, na ktoré nebol nikto pripravený.
S úsmevom hovorím, že aspoň sme mohli ísť do Prahy. Vážnejšie, som pamätník tých časov a rozhodne som nemal pocit, že sa môžem slobodne vyjadrovať. Dnes slobodne hovorím, čo chcem, a to so všetkými dôsledkami, ktoré to prináša. A áno, stojí ma to niekedy peniaze, keď vďaka otvorenosti prídem o nejaké možnosti, stálo ma to už aj nejaké zamestnania, ale pocit slobody a skutočnosť, že som si sám pánom, mi stojí za všetky problémy. V minulosti ale boli problémy spojené s uzavretou spoločnosťou existenčné, dlhodobé a prinášajúce morálne dilemy, ktoré vedeli človeka zničiť vo všetkých ohľadoch. Pred rokom 1989 bolo obrovské množstvo obmedzení a nezmyselných rituálov, ktoré ľuďom brali ich názor a dôstojnosť, ten démon súhlasu zaliezal pod kožu. Dnes najvážnejší dôsledok slobodného správania môže byť, že vymením zamestnanie, prídem o peniaze. Chápem, že pre niekoho to môže byť vážne aj dnes, ale nemyslím si, že sa to dá porovnávať. Ja by som rozhodne nemenil. Keď hovorím o tom, že ľudia boli menej slobodní, tak to je o tom, že si menej uvedomovali to, že môžu byť slobodní. Lebo sloboda je stav duše. Niektorí majú námietky, že nemôžu byť slobodní, pretože na to nemajú peniaze. Ale to je základné nepochopenie termínu sloboda. Najprv si treba ujasniť, čo tým myslíme.
A práve v duchu tejto tézy, že sloboda je stav duše, sa mnohí cítili aj pred Nežnou slobodní. Hoci len na spomínanej chalupe či záhradke.
Súhlasím, že slobodný človek vie byť v akejkoľvek situácii slobodný. Keď to dovediem do extrému, tak slobodní môžete zostať aj v koncentračnom tábore. Ste slobodní v tom, či sa hodíte na drôty, ktoré majú 220 voltov alebo nie.
