Po tridsiatich rokoch slobody sme pre pandémiu koronavírusu ocitli v určitej „neslobode“. Mám na mysli obmedzenia, ktoré vytvorili isté mantinely, čo môžeme, kam môžeme, kedy môžeme... Ako vnímate tieto opatrenia?
To je veľmi komplexná otázka. Sú spoločnosti, ktoré boli na COVID-19 mentálne lepšie pripravené ako slovenská spoločnosť. Možno práve preto, lebo sú zvyknuté na to, že riadenie krajiny sa robí v ich prospech, že politici sú podriadení im, že to nie sú nejakí „vicišpáni“ fungujúci sami pre seba. Zoberme si Nový Zéland. Ak obmedzenia komunikuje niekto láskyplne, spoločnosť sa vie sebaobmedziť na pomerne dlhý čas. Premiérka Nového Zélandu sa prihovárala svojim občanom ako matka, dcéra, sestra. Všetko zdĺhavo vysvetľovala, vždy spolu s odborníkmi. Predstavila ich ako najväčšie kapacity krajiny, ktorí im to vysvetlia a ktorí sa nebudú báť povedať, že niektorým veciam ešte nerozumieme. A práve preto, že tomu nerozumieme, musíme byť opatrní. My ale túto tradíciu nemáme, takže od začiatku sa komunikovali viac zákazy a hrozby.
Čo vravíte ako sociológ na spôsob komunikácie našich vládnych predstaviteľov?
Ja som rozpačitý a kritický k spôsobu komunikácie, ktorého sme svedkami. Niekedy je úplne v poriadku povedať: Nevieme. A práve preto, že nevieme, môže byť situácia nebezpečná. Paradoxne, toto môžu ľudia pochopiť oveľa lepšie, lebo vidia, že im vláda neklame. Slovenská spoločnosť bola zvyknutá v minulosti, že rôzne politické a ekonomické elity ňou manipulujú a začína mať ten istý pocit, že niekto nami manipuluje. U ľudí sa udomácňuje pocit - možno tomu my, občania, celkom nerozumieme, ale títo, čo to majú riadiť, tomu viditeľne nerozumejú tiež. A to v ľuďoch prebúdza hnev. Do budúcna je to nebezpečné, pretože hnev sa v konečnom dôsledku obráti nielen voči niekomu, kto je hore, ale hnev ľudia vnesú aj do vzťahov medzi sebou. Nepoviem nič nové, že agresivity medzi nami viditeľne pribúda a všetci to cítime.
Navyše, k celospoločenskej atmosfére neprispieva ani často útočná komunikácia na sociálnych sieťach, čo je novodobý fenomén...
Áno a na ničom to nevidieť tak dobre, ako na tom, keď niekoho vyhodíte na Facebooku z priateľov. To, že ho škrtnete, je ale nielen symbol nesúhlasu. Vy ste ho odstránili zo svojho života s dopadmi nielen vo virtuálnom svete, ale aj v reálnom. Takto sme začali škrtať zo svojich životov nielen tých, ktorí boli s nami v nejakom dramatickom hodnotovom spore, ale aj tých, u ktorých nám prekážala hoci len jedna drobná vec. Ale takto spoločnosť nikdy nefungovala. Práve preto, že ľudia mali iné názory, tak civilizácie napredovali. Hrozí, že začneme fungovať v úplne paralelných svetoch, v ktorých sa nielen, že nebudeme schopní pochopiť, ale vzniknú vážne problémy, keď sa náhodou stretneme v reálnom svete. Pre mňa nič nesymbolizuje existenciu paralelných svetov lepšie, ako 19-ročná rodička v Košiciach, ktorá prišla rodiť a odmietla si nasadiť rúško, odmietla sa dať otestovať. Zrazu ten reálny svet nemocnice, ktorá má svoje pravidlá, narazil z pohľadu týchto pravidiel na niekoho, kto ako keby prišiel z inej planéty. Spoločnosť sa teda môže začať rozpadať do tej miery, že prestaneme navzájom chápať princípy, na ktorých si vyhodnocujeme svet okolo seba. Obava z domnelého čipovania je pomerne trápny príklad straty kompasu u niektorých.
Jedna vec je údajné čipovanie, druhá vec je dôvera v testy, ktorými sa robilo celoplošné testovanie. A to už je medicínske hľadisko, ktoré, mimochodom, dodnes nikto dôveryhodne ľuďom nevysvetlil.
Práve ste trafili tú najdôležitejšiu vec, okolo ktorej sa celý čas točíme: základom fungovania každého spoločenstva je vzájomná dôvera. Je to banálne, ale v momente, keď sa vytratí dôvera, tak je koniec. Vo vzťahu medzi dvomi ľuďmi, vo vzťahu medzi viacerými ľuďmi, vo vzťahu celej spoločnosti. U nás sa vytratila dôvera medzi ľuďmi navzájom a vytratila sa dôvera medzi ľuďmi a inštitúciami. Mimochodom, vo výskumoch verejnej mienky mávame najvyššiu dôveru k armáde, lebo je to hierarchická štruktúra, nedemokratická a málokto vie, ako presne funguje. Naopak, voči politikom je dôvera mimoriadne nízka, no i tak pred nimi ľudia často ostávajú v predklone, nevedia sa v sebe zbaviť toho bývalého poddaného. Ale veď politik je človek, ktorý má slúžiť práve tým ľuďom, je to ich úradník, ktorý bol delegovaný. No dôvera k nim je jedna z najnižších.
Nie je to tak, že politici preceňujú svoj mandát?
Politici by si mali prečítať, ako je hodnotená ich profesia politika. Mňa už neprekvapuje, skôr zabáva, keď si pozriete na Slovensku hodnotenia rôznych profesií, teda ako ľudia vyhodnocujú, či istá profesia prináša vysoký alebo nízky status. Hore v rebríčku sú lekári, učitelia a úplne dolu, dokonca pod upratovačkami a smetiarmi, sú politici. Slováci tak pravidelne umiestňujú politikov pod inak neprávom dehonestovanú upratovačku či smetiara. V preklade, ľudia si vlastne myslia, že politici sú ľudia, ktorých vlastne nepotrebujeme. Ale tak by to tiež nemalo byť, to je vlastne druhý extrém, kam sme to dopracovali. Takže politikmi pohŕdame, ale sme častokrát pred nimi v predklone a tí, ktorých považujeme statusovo vysoko a vážime si ich - to sú tí lekári a učitelia - v našej spoločnosti veľa nezarábajú, sú mimoriadne frustrovaní a ja tvrdím, že úplne oprávnene.
