Vylučuje sa teda byť slobodný a zároveň majetný? Ak človek má čo stratiť, obmedzí to jeho slobodu rozhodovania?
Presne tak, sú rôzne faktory, ktoré nám berú slobodu. Slobodu nám môže brať všeličo a všelikto. Mimochodom, v kapitalistickej spoločnosti nám slobodu rozhodovania berie to, že tých možností, ktoré máme, je obrovské množstvo. A ľudia sa v tom strácajú. Pamätníci si spomínajú, že v minulosti prišli do obchodu a na pulte bol jeden druh jogurtu. No tak si ho kúpili alebo si ho nekúpili. Dnes vojdú do obchodu a je tam osemdesiat druhov jogurtov a z toho môžete mať paniku a úzkosť, paradoxne sa cítite obmedzovaný, stratený vo voľbách. Ľudia tak prestávajú byť slobodní aj tým, že možností, kam ísť, je veľa a oni sa v nich stratili. Marxisti by povedali, že kapitalistická spoločnosť nám tú slobodu aj tak berie, pretože vytvára pozlátko toho, že sa rozhodujeme sami, no v skutočnosti je to zložitejšie. Pretože nasledujeme rozhodnutia trhu a to, aké potreby v nás trh vzbudí a presvedčí nás o tom, že niečo potrebujeme. Aj keď by sme sa bez toho zaobišli. Kedysi sme boli manipulovaní ideológiou a násilnou predstavou, že všetci máme žiť a reagovať rovnako, dnes sme manipulovaní v očiach niektorých trhom. Ale v niečom to je v očiach slobodných ľudí podobné – tak, ako vedeli byť slobodní za reálneho socializmu, vedia byť slobodní i dnes. A tak, ako nevedeli byť niektorí slobodní vtedy, nevedia byť slobodní ani teraz, keď je šanca dosiahnuť to nepomerne väčšia.
Čo sme sa naučili za tých 31 rokov?
November 1989 bola šanca, ktorú ľudia dostali. To je ako pri športe – vytvoríte si šancu na skórovanie, to však ešte neznamená, že budete skórovať. Ale bez tej šance by ste skórovať nemohli. A čo sme sa naučili? Spoločnosť sa emancipovala a v niečom dospela. Veď si spomeňme, akí nedospelí sme boli ako spoločenstvo. Ako sme boli schopní veriť rôznym ideologickým nezmyslom. Ľudia sa vedeli nadchnúť pre rôzne nacionalistické hlúposti, dokázali sa zanietiť za vyložene ekonomicky problematické veci ako bola kupónová privatizácia. Vstúpili do pyramídových hier a mali pocit, že si sporia peniaze. Dnes väčšina ľudí vie, že sa to nerobí týmto spôsobom. V tomto zmysle spoločnosť veľmi dospela. Je gramotnejšia ekonomicky, politicky, rozumie lepšie niektorým spoločenským pohybom. Pre mladú generáciu to platí, no zároveň to prináša aj iný výsledok - mladšia generácia je nepomerne cynickejšia. A niekedy, vzhľadom na pomery, aj nihilistickejšia. Už neverí ničomu. A to je druhý extrém, veľmi nebezpečný. V jednom extréme žili ich rodičia a starí rodičia, ktorí bezhlavo niečomu verili, a teraz prišla generácia, ktorej jedna časť neverí už ničomu.
Čím si to vysvetľujete?
Sociológia to pomenúva ako anómiu, teda proces, kde začnete byť presvedčený, že už nič nefunguje poriadne, nemá zmysel prinášať deti na tento svet. Poddáte sa predsvedčeniu, že nič nie je tak ako vyzerá, nikto nie je slušný, nikomu a ničomu netreba veriť. A keď sa toto v spoločnosti udomácni veľmi silne, tak je to pre budúcnosť zničujúce. Ľudia začali mať pocit, že tí najlepší stratili nádej a tí najhorší stratili zábrany. Inými slovami - keď som presvedčený, že som obklopený neprajnými kreatúrami, tak sa aj ja stanem neprajnou kreatúrou.
K čomu to môže viesť?
Anómia vždy vedie k rozkladu spoločnosti. Niekde na konci sa to celé zrúti a spoločnosť sa vytvára odznovu na nejakých nových princípoch.
Spejeme k tomu?
Áno a nielen na Slovensku. Civilizácia 21. storočia k tomu speje, a to míľovými krokmi a tzv. štrukturálne predpoklady už začínajú byť naplnené. Toto sú otázky, ktoré si sociológovia dnes kladú čoraz častejšie - či spoločnosť ešte existuje a či existuje tak, ako sme si ju zadefinovali. Či to už nie je len skupina veľmi atomizovaných jedincov, ktorých pokope drží nejaký strach zo sankcie, a po druhé ich konzum, ktorý nás ešte stále drží pri tom, že ešte sme sa neobrátili proti systému. V minulosti držala pokope spoločnosť viera, neskôr ideológie, následne nacionalizmus a myšlienka národa. To všetko je dnes svojím spôsobom preč a ostal konzum a obavy do budúcna, aby nebol narušený. V momente, keď by vízia rastu a zlepšovania života boli narušené, spoločnosť, pokiaľ nemá iné hodnoty, sa môže prepadnúť do seba. To, že sa to deje na Slovensku 31 rokov po revolúcii, by nás ale nemalo prekvapovať, pretože to sa deje vždy v krajinách, ktoré sa transformujú, ktoré sa menia.
