- Spočiatku som len zachytil nejakú informáciu, že je v karanténe, lebo prišiel k nemu nejaký pozitívny pacient. Potom mi zrazu volala riaditeľka odboru, čo sa stalo. Aj keď som bol za ním v nemocnici, tam ma nepustili. Jednoducho som tam len nechal to, čo som priniesol, cez sestru z ára. Tá trochu opisovala situáciu, ako to šlo, ale to bolo do tej doby, ako ho napojili na pľúcnu ventiláciu. Potom už som informácie nemal, len som tak ako keby veril, že pokiaľ každý deň, čo človek prežije, a najhoršie sú tie prvé, tak som si myslel, že pokiaľ sa to zvládlo, tak že by tam šanca bola.
Ja som bol včera úplne v šoku. Mám informáciu, že mu mali robiť tracheostómiu niekedy minulý týždeň. Tak pre mňa to bolo také, že ho už akoby skúšali trochu uvoľňovať z umelého spánku. Len sme dúfali, že každý deň, čo je, to bude len lepšie. Boli sme dlhoroční kamaráti, chodili sme spolu do školy, mali sme spolu blízko. Pokiaľ viem, jeho manželka je doma v karanténe, neviem, či už tá doba vypršala, čo musí byť. Tiež som sa zamyslel, ako to bude v tejto situácii, čo sa týka pohrebu.
V tomto prípade aj pre rodinu, aj to narábanie s telom, nemôže ho rodina ani obliecť, tiež je to neštandardná situácia. Musím sa s tým nejako zmieriť. Už viem, že sa ani nestretneme, ani nezavolá, už človek vie, že sa stretneme len na tej druhej strane... On bol spoločenský, kamarátsky, nikdy sme nemali spor, vždy sa dalo s ním dohodnúť o všetkom, aj pracovne. On tu vyrastal, poznal mentalitu týchto ľudí, bol jedným z nich, nepovyšoval sa, aj preto si ich asi získal.
