Čiperná dôchodkyňa svoje kúsky nikdy nepredávala, vždy ich darovala blízkym alebo spolupracovníkom. Predávať svoje výrobky, ktoré vytvárala s láskou, nechcela. Tak ju to nebavilo.
K štrikovaniu sa Viera dostala na Základnej škole, keď sa prihlásila do krúžku spolužiakovej mamy. Tam pričuchla nielen k pleteniu, ale aj háčkovaniu, čo bolo kedysi veľmi populárne a vari každý z nás mal doma nejaký ten kúsok. „Zo začiatku som plietla sukne, svetre pulóvre, kostýmy... K ponožkám som sa dostala až okolo 40-ky,“ hovorí o svojich začiatkoch.
Spočiatku hľadala techniku, ktorá by jej šla od ruky a priznáva, že tradičné metódy si príliš neosvojila. „Ja štrikujem trochu inak ako v časopisoch, nepoužívam 5 ihlíc, ale len 2 a pomáham si háčikom,“ prezradila s tým, že najťažšie je uťahovanie nite, aby bolo všetko rovnomerné, inak by vzor nebol pekný.
Za týždeň dva páry
Dôležité je podľa aktívnej dôchodkyne najmä vybrať pekný vzor. Často využíva fantáziu, pretože ponožky nerobí klasicky hladko-obratko, ale na sáru robí rôzne vzory - dierkové aj krajkové. „Tieto ponožky sa pletú zozadu, najprv pätu, nasleduje šľapa a potom sa vraciam navrch. Veľkosť odhadujem tak, že sa človeku pozriem na nohu, či je štíhlejšia, alebo objemnejšia. Mám to už v oku,“ smeje sa seniorka a priznáva, že niektoré ženy si ich rady obúvajú aj do práce.
„Používam detskú vlnu na detské veci, nepotí sa v nej noha. Za týždeň spravím aj dva páry, jeden pár spravím za 3 dni,“ vraví a dodáva, že popritom ešte aj vyšíva. Hoci ju vlna stála už nemalé peniaze, za svoje výtvory si nikdy peniaze nezobrala. Za peniaze by ju to totiž nebavilo. „Mňa teší, keď niekoho obdarujem, rodinu či priateľov. A keďže ešte aj na dôchodku robím, berú si to v práci chlapi najmä pre dcéry alebo manželky,“ netají radosť pani Viera. Podľa porekadla, že aj obuvníkov syn chodí bosý, aj ona má pre seba len jeden pár, pretože si nestíha ďalšie urobiť. „Mám však doma v zásobe, keď mi príde návšteva, dám im ponožky namiesto papúč a tie si potom zoberú domov ako darček,“ uzavrela.
